Choď na obsah Choď na menu
 


Ako sa asi nedá utiecť

Napísať tento príbeh pre mňa nie je jednoduché. Je to pre mňa stále téma, ktorú síce neradím k tabu, ale predsa len pred ňou mám rešpekt. Je to niečo, čo o mne vedia naozaj len najbližší a myslím, že práve prišiel čas, aby som to dala zo seba von. Možno to nedokážem tak úplne, možno budem ťažšie hľadať slová, ktoré vystihnú to, čo sa ani opísať nedá. Verím však, že je čas, mám anjelské znamenia, ktorým verím. Rovnako verím krídlatým, že pri písaní budú pri mne a ako ich poznám, povedú moje prsty po klávesnici tak, aby ste z toho vy mali zážitok  a ja som ostala naďalej chránená.

Život má naozaj zvláštne chodníčky. V spiritualite ma povodil už kade tade a ja som narazila na skoro všeličo. Len tí hore vedia, čo ma ešte čaká. Na jednej strane sa teším, všetko nové nás niekam posúva, niečo učí. Na druhej strane mám rešpekt a možno pocit, že ostať na starom je predsa len bezpečnejšie. Ale...
Jedného rána som sa zobudila s neskutočným pocitom. Sníval sa mi sen, ktorý som pri najlepšej vôli nemohla zahodiť za hlavu. Akosi som vnútorne cítila, že v mojom duchovnom živote nastal zlom, len som nevedela, čo s tým. Neviem ako vy, ale aj keď svoje sny väčšinou neviem dešifrovať, s istotu však viem povedať, či je to pre mňa dôležité alebo nie. A tento priam bil silou mohutnou na tamtamy.  Snažila som sa to riešiť, písala som kade tade, ale odpovede som sa nedočkala. Skúsila som to u mojej kámošky, tiež ezoteričky. Tá si ho len vypočula a akoby sa nechumelilo, zahlásila: „Nechápeš? Veď je to znamenie, že máš dar komunikovať s mŕtvymi.“ Úprimne, skoro som odpadla. V zlomku sekundy mi napadlo, že jej zrejme preskočilo, je pod vplyvom alkoholu a súčasne si zo mňa nechutne strieľa. V tej druhej sekunde som si prehrala svoj život a uvažovala, kedy som preboha KOMUNIKOVALA s mŕtvymi. Neverila som jej. Vlastne, nechcela som veriť. Mala som z toho priam hrôzu. Ona sa len uškŕňala a nechala to tak. Cítila som z nej, že sa baví na mojej tvrdohlavej zaťatosti – odmietala som všetko ohľadom tejto témy. Skrátka – a JUST ten dar nemám. Nie a nie a nie. 
Postupom času som však začala mäknúť. Aspoň do tej miery, že som nenápadne zisťovala, čo to vlastne znamená, mať tento dar... Ak sa to vôbec darom dá nazvať. 
A potom ďalší zlom. Vtedy som ani netušila, že krídlatí dokážu byť neskutoční logisti a dostanú ma presne tam, kam chcú. Keď nad tým spätne rozmýšľam, celé to bolo ako duchárska konšpiračná teória v praxi, ktorá mala za cieľ súčasne niekoľko priorít, no tak nejako divne sa to celé točilo okolo mňa a ešte pár ľudí, ktorí v tom zohrali tú svoju úlohu. Vedeli potvorky krídlaté, že keby išlo len o mňa, budem to tvrdohlavo ignorovať. Takto som nemohla. Nedalo sa. Chcela som chrániť, chcela som pomôcť a nakoniec, použili proti mne tromf, na ktorý som reagovala ako býk na súkno. Skrátka, nebolo cesty späť. 
Zhodou krídlatých náhod a vedomého rozhodnutia som sa spoznala s istou veľmi úžasnou bytosťou. V mojom príbehu jej budeme hovoriť trebárs Andrea. Táto mladá žena už od detstva má dar komunikácie s duchmi. Nevybrala si ho a ani ho nechcela. Ale musela sa s tým naučiť žiť. Viem, že to v živote nemala ľahké, takéto niečo dokáže poriadne skomplikovať jednoduchosť života. Takže po úvodných formalitách sme sa ako dve správne baby rozkecali a zistili sme, že sme rovnaká krvná skupina. Papuľky mleli na najvyššiu rýchlosť a obe sme sa v prítomnosti tej druhej cítili výborne. Potrebovala som od nej radu. Takú, o ktorej som si myslela, že patrí len do sveta filmov či nejakých vymetačov duchov alebo čo. Fakt by ma nenapadlo, že raz v živote sa takým niečím budem zaoberať aj ja. Nonsens. Potrebovala som radu, čo s tým, ak v nejakom dome straší. Ako pomôcť jeho obyvateľom. Samozrejme, pôvodne som to chcela čisto len teoreticky, nejaké praktické využitie v podaní mojej osoby som nemala vôbec v úmysle. Lenže ono sa to celé vyvŕbilo nakoniec úplne iným smerom. Ani doľava, ani doprava... Inam. 
Zamotávať sa to začalo už v samotnom rozhovore, pretože keď sme rozobrali všetky možnosti, čo sa s danou situáciou dá robiť, prišla fáza, kedy som si ani neuvedomila, že Andrea mi kladie trocha nelogické otázky, ktoré sa týkali môjho detstva. Vedela presne položiť otázku a kým som vôbec pochopila, o čo jej ide, sypala som také veci, ktoré ma už roky nenapadli, ale odrazu som mala neskutočné NUTKANIE zdôveriť sa s nimi. A potom to prišlo. Blesk z neba, ktorý som nečakala. Andrea mi s istotou odborníka oznámila: „Za tebou chodia mŕtvi už od detstva.“ Reku, druhá v poradí čo jej šibe? Ako chodia? Kam chodia? Veď ja o ničom neviem a to by som asi mala, nie? Môj pohľad hovoril za všetko. Andrea sa však nedala. Vysvetlila mi isté veci a ja som kapitulovala. Nedá sa bojovať proti dvojnásobnej istote. Síce nie mojej, ale istote. 
Môj ezobráško hovorí, že konečne som v stave, kedy som prestala búchať hlavou o múr a prišla som na to, že sa dá aj obísť. Ale kým som sa to naučila, trieskala som oň s vervou vlastnou všetkým tvrdohlavým bytostiam dokopy a zdokonaľovala som to každým dňom. Jednoducho to bola moja obranná reakcia na celý ten cirkus okolo mňa a môjho kvázi daru, ktorého som si vedomá nebola. Aj keď Andreina logika bola nekompromisná a mala odpoveď aj na toto. 
Skrátka som si povedala, že keď si to tí dookola myslia, tak sa na to vrhnem. Ale nebude to tak ako chcú oni, ale bude to tak, ako chcem ja. Vzala som si do hlavy scenár ovplyvnený samozrejme seriálom o duchoch a Melinde. Chcela som byť ako ona. Ale je to len film... Darmo mi to obe trepali do hlavy, nie, tvrdohlavo som trvala na tom, že to bude tak. Bude a bodka! 
Nebolo. 
Medzitým som sa ale dostala do domu, kde údajne strašilo. Teda, aspoň podľa jeho obyvateľa to tak bolo. Vyzbrojená teóriou a osobným bodyguardom som bola konfrontovaná s tým, čomu som sa bránila. Reálny zážitok potvrdil, že čosi tam je. Vlastne – ktosi. Ale neboli to strašidlá a vôbec nemali v úmysle ani strašiť. Nakoniec totiž išlo o duchov dvoch. Časom sa ukázalo, prečo som sa na danom mieste ocitla, čo po mne chceli a prečo sa diali isté veci, ktoré sa diali. Vtedy som už naozaj nemohla cúvnuť. Momentálne sú tí dvaja bohviekde, verím, že im je fajn... Už ich necítim.
Kým som sa vôbec stihla spamätať a zorientovať v celom tom zmätku a tvrdohlavosti, že to MUSÍ ísť po mojom, smrť udrela na tom najmenej očakávanom mieste. Umrel jeden môj známy, bolo to pre mňa šokujúce a ten nočný telefonát, kedy mi to oznámili ma dostal. Odrazu sa na mňa valilo toľko povinností, praktických vecí a ja som pomaly nemala čas ani smútiť. Šok ma držal v svojom objatí a nedovolil vnímať všetko naplno. V deň pohrebu som paradoxne pociťovala neskutočný pokoj. Stála som pri jeho truhle, dívala sa naň a uvažovala, ako budem žiť ďalej... Neskôr, keď prebiehal smútočný obrad, som inštinktívne začala vnútorný dialóg a odrazu som sa pristihla, že v mojej hlave kecám s práve pochovávaným človekom. To zrejme nie je nič výnimočné, určite sa to stáva skoro každému, len tak v duchu debatovať s niekým, aj keď vlastne debatujeme sami so sebou. Lenže mala som neodbytný pocit, že to nebude len o tom, vyfrflať svoj žiaľ. Začali sa diať veci, ktoré ma v tom celom mojom duševnom rozpoložení už ani neprekvapovali. Vzala som to tak ako je. Reálne ma na pohrebe chytil za lakeť. Reálne za mnou potom chodil do práce a cinkal mi lyžičkou v hrnčeku. Bol dokonca aj za mojim známym a cinkal mu s lyžičkou o pohár tiež. Začalo sa mi s ním snívať a bol prvý, pri ktorom som zažila empatické napojenie na ducha. Jednoducho som videla to, čo videl on – tam, kde bol. Bol veľmi nešťastný. Nechcel umrieť a mal výčitky svedomia, že na tomto svete nechal v štichu dvoch ľudí. Svoju manželku a mňa. Keď som sa s jeho ženou neskôr skontaktovala, úplne vykoľajená sa mi zdôverila, že sa jej zapína rádio aj keď ho vypne. Že má silný pocit, akoby jej muž pri nej bol. Vedela som to. Konečne som začínala chápať, že moja komunikácia s mŕtvymi naozaj nie je o debate face to face, že to nie je tak ako vo filmoch. U mňa to funguje celkom inak a neviem to ani ovplyvniť, ani zlepšiť ale ani zhoršiť či zastaviť. A tak som sa nechala viesť. Tým, čo som cítila, tým, čo mi hovorilo moje vyššie ja. Energia môjho mŕtveho známeho, pre uľahčenie tomu hovorme duch, bola veľmi silná, naliehajúca. Odrazu som presne vedela, čo mám urobiť. Aj som to spravila. Hovorila som vzduchu predo mnou, že to obe zvládneme. Že sa nemusí báť, nech pokojne odíde tam, kam má. Skutočne neviem, kam sa ide po smrti. Neviem, či existujú tunely alebo svetlo alebo sa len tak ocitneme niekde vo vesmíre. Neviem a nebudem sa tu hrať na odborníčku cez duchov. Nie, nie som a neviem, či niekedy budem. Som obyčajná ženská, ktorej sa v živote pritrafilo niečo medzi nebom a zemou... Nech je ako chce, pomohlo to. Myslím, že ešte si zhruba mesiac dva overoval, či to naozaj zvládneme a potom odišiel. 
Kým som ale pochopila, že tieto veci takpovediac „neznásilním“, trvalo to relatívne dosť dlho. Vyčerpala som sa totálne bitkou o to, kto má pravdu. Či ja a moja predstava alebo oni a ich spôsob kontaktu. 
V čase tohto boja som odrazu zistila, že doma mám o jedného „miláčika“ viac. K nemým papuľkám pribudol duch. Odrazu bol tam. Neviem, ako dlho so mnou žil, kým som ho ráčila vziať na vedomie. Možno už stratil trpezlivosť jemným ohlasovaním sa a tak pritvrdil. Začal sa test skúšania pevných nervov. Nočné budenie na rachot nerezových hrncov po podlahe, aj keď žiaden hrniec sa na zemi nepovaľoval. Zvonenie mobilu aj keď nik nevolal a pre istotu so zvučkou, o ktorej netušil ani výrobca telefónu. Zvuky krokov v tichu noci a vybuchovanie aromalámp. Naposledy to bolo zapálenie vyhorenej čajovej sviečky. 
Bude to znieť šialene, ale skamarátili sme sa. Nevidím ho, nepočujem jeho hlas, no napriek tomu sme v rámci možností „kámoši“. Stačilo dať najavo, že o ňom viem, preklepnúť si to u anjelov a bolo. Ako s tým súvisia anjeli? Jednoducho. Anjeli sú čisté svetlo a ako prvé som žiadala o ochranu. Prišla mi taká zvláštna odpoveď – nerieš, len akceptuj. Neublíži ti to. 
Nebudem tu zachádzať do podrobností, len skrátka môj domáci duch je so mnou stále. A ja stále napriek všetkej hrdinskosti mám pred ním rešpekt a ak v noci – hlavne v noci – cítim, že má chuť sa pripomenúť, tvrdohlavo ho posielam spať. Hm, je to skoro smiešne, veď energia nespí, ale mne to pomáha, zvyčajne na to aj zaspím a on sa upokojí. Až donedávna, kedy mi spôsobil šok – ale to zas len preto, lebo sa posúvam do ďalšej fázy.
Medzitým ubehli mesiace a duchovia mi na čas dali pokoj. V podstate za mnou naozaj chodia práve v noci v spánku ale zvyčajne si to ani neuvedomujem, lebo zlatučkí krídlatí ma ráno „vygumujú“ a ja spokojne žijem normálnym spôsobom života. Moje búchanie o múr prestalo, pochopila som, že nemám na výber a dala som krídlatým sľub. Sľub, ktorý zahrňoval viac vecí, ale tých najpotrebnejších. Život sa odrazu zmenil, zlepšil, zjednodušil. Už som nebojovala, nechala som to na nich. Na všetkých. Čo sa má stať, to sa stane. Dostala som „dovolenku“. 
Lenže všetko sa raz končí. Aj moja dovolenka. Síce nečakám, že sa otvoria dvere a vyvalí sa na mňa množstvo duchov, to nie, len viem, že sa niekam posúvam. Mala som ďalší zvláštny sen a v ňom dve hlavné postavy. Ja a môj domáci duch. Odkaz sna bol naliehavý, skoro reálny. Nerozoznali by ste rozdiel. Nevadí. Na rad prišla opäť Andrea. To je dosť závažné, pretože ak už oslovím práve ju, vždy ide o niečo prelomové. Potvrdila moje tušenie. Vysvetlila ďalšie veci a opäť nepotešila. Tentokrát je to ale iné. Už sa duchárčinou netrápim, už ju absolútne neriešim. Ak sa dá, ignorujem, ak sa nedá, robím čo sa zrejme po mne chce, aj keď sama neviem, čo to má byť. Ono sa to vykryštalizuje aj bez príprav. Stále nie som na to pripravená, Andrea to potvrdila. Ale povedala niečo, čo ma mierne znepokojilo. Už som len krôčik od toho, aby som si uvedomila všetky odpovede na moje otázky aj tie nepoložené, pretože všetky odpovede už poznám, len si ich nechcem pripustiť. Mne je teraz dobre práve tam, kde som. Ak mám naozaj ten dar, stále to ešte nechcem priznať, vyhovuje mi presne táto fáza, kedy si z toho celého nič nepamätám, kedy to môžem tak racionálne vysvetliť – šialené sny. Pohodlné, ochranné, jednoduché. Vnútorne však cítim, že sa blíži zmena. Neviem kam a naozaj neriešim. Viem však, že nebudem búchať hlavou o múr. Nepríde to skôr, kým na to nebudem celkom pripravená, pretože ak som doteraz mala to šťastie, že všetko bolo aj u duchov o láske, to neznamená, že sa to nezmení. Andrea upozornila, že okrem dobrých duší sú aj tie zlé. Ukázala mi, na koho sa mám obrátiť. Na niekoho z druhej strany. Meditácia týmto smerom mi neskutočne pomohla. 
Nedávno som opäť bola na pohrebe. Nepoznala som človeka čo umrel, ale keď som sa dívala na vystavenú fotografiu, musela som po istých chvíľach obradu žmurkať očami, pretože som si nebola istá, či netrpím halucináciami. Fotka akoby ožila a nebol to len papier ale skutočná tvár. Kým ostatní plakali, pristihla som sa, že sa usmievam. Cítila som pokoj, cítila som to, čo nebožtík chcel odkázať. V hlave som mala silný hlas – „Odkáž im, odkáž im...“ Svojim spôsobom som odkázala a dočkali sme sa (neplánovane a nečakane) aj rozlúčky duchárskym spôsobom.


Tu niekde by som to ukončila, pretože už viac písať nebudem. Viac už nie je potrebné. To, čo som zo seba mala dostať, som napísala.


Chcem vás poprosiť. Neberte ma ako niekoho, kto má na duchov dar. Prosím nie. Sama to ešte neviem poriadne stráviť, napriek tomu, že s tým žijem roky. Nemyslím si, že mám právo o sebe vyhlásiť, že mám patent na rozum a presne viem, čo a ako v spiritualite. Nemyslím si, že som tá pravá. Budem sa opakovať, ale som obyčajná ženská, ktorej sa v živote pritrafilo niečo medzi nebom a zemou... A ktorá sama netuší, kam ju život a anjelský vietor zaveje... Budem to riešiť, keď to príde. Len už nebudem hlavou trieskať o múr. Ukončím to slovami môjho bráška: Ešte s tou hlavičkou tresneš do múru dvakrát, jednoducho musíš, je to tvoja podstata, ale potom ho pekne obídeš...“

 


S láskou a svetlom

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie



Facebook

Messanger



Archív

Kalendár
<< december >>
<< 2018 >>
Po Ut St Št Pia So Ne
          1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31            


Štatistiky

Online: 11
Celkom: 378192
Mesiac: 11798
Deň: 486