Choď na obsah Choď na menu
 


O krídlatých z môjho pohľadu

 Už ani neviem, kedy som anjelom začala hovoriť krídlatí. Zrejme som to niekde čítala a celkom sa mi to zapáčilo, až sa to nakoniec stalo súčasťou môjho slovníka a úspešne toto anjelské pomenovanie šírim ďalej.

Musím povedať, že odkedy som s nimi, presnejšie, odkedy som NAOZAJ UVERILA, že sú, môj život sa zmenil. Je bláznivejší, dáva mi absolútne iný zmysel, mení mi myslenie, no spôsobuje aj podstatne viac trápenia. Je to už nejaký ten čas a myslím, že aj keď to ešte nie je doba najdlhšia a určite ich nepoznám tak, že presne viem, čo sú zač, predsa len som prešla nejakou tou transformáciou, hlavne v ich vnímaní a v náhľade na ich konanie či "povahu".

Ak ste čítali vyjadrenie Helar Pravda o anjeloch zrejme máte v tom celom chaos. Ani sa vám nečudujem. Mňa jej názor síce neprekvapil, cítila som to podobne, len som nemala odvahu si to priznať. Teraz som už ďalej a zas viem viac než včera a menej než zajtra... Och, koľká múdrosť... :o)

V podstate ide o to, že ak začnete študovať rôzne knihy o anjeloch, zo začiatku možno budete mať pocit, že anjeli sú milí, dobrí, dokonalí a ich jedinou starosťou je, aby nás ofukovali. Doreen Virtue ich predstavuje ako láskavých, ochotných kedykoľvek pomôcť, obetavých a nadovšetko milujúcich. No, Doreen je naozaj vynikajúca angeologička, určite s anjelmi dosiahla viac než ja. A potom narazíte na opačný názor - že sú to cynické bytosti, ktorým je absolútne jedno, čo sa s nami deje. Tak ako to je? Vyhla som sa slovíčku NAOZAJ, lebo toto zrejme v tomto hmotnom svete nedoriešime.

Môj subjektívny pohľad na anjelov sa menil v závislosti od času a skúsenosti s nimi. Ako?

Na začiatku bola predstava, ktorú som získala dajme tomu z kolektívneho pohľadu - malí, bucľatí, ale aj krásni štíhli s krídlami, nemajú slobodnú vôľu a sú pomocníkmi Najvyššieho. Niečo ako veľký boss a jeho gorily, ktoré ochraňujú ale nás, Najvyššieho ľud. Bodyguardi. V časti Anjeli a ja som celkom statočne popísala mnohé skúsenosti s nimi, ktoré ma formovali a pomáhali mi viac či menej úspešne korigovať svoj názor na nich. Takže po všetkých tých skúsenostiach som pochopila, že pravda je inde. Vôbec nejde o anjelov vo význame našich "ofukovačov". Ha, to bol najväčší omyl, aký som kedy pri nich mala. Ono je to vcelku veľmi zábavné, smutné a aj poučné zároveň.

Anjeli sú tu naozaj pre to, aby nám pomáhali, aby nás viedli a ukázali smer. Lenže ich a naša predstava sa o ceste vpred diametrálne líši. Celkovo naše a ich ponímanie vecí, ciest a spôsobov je odlišné a presne to spôsobuje často celkom zaujímavé nedorozumenia alebo hnev.

Každý jeden z nás je individualita a preto ku každému z nás treba pristupovať inak. Ak si spomeniete na Védy a ich učenie, karma nás neminie a Dévy urobia všetko pre to, aby ste si to svoje odčinili a prežili presne to, čo prežiť máte. Myslím, že aj v Kryonovi je spomínané to, že náš pohľad je zameraný len na tento jeden malý svet, no pohľad anjelov je celkom iný, vidia nás v polohe mnohých životov, ich a naša dĺžka je teda rozhodne iná.

Aby som to ujasnila. Jednoducho, každý z nás na svoj duchovný rast potrebuje niečo iné. Ale duchovný rast je závislý na našich skúsenostiach, prejdených "križovatkách" života, na našich rozhodnutiach... Skrátka, krídlatí vedia, že sa máte dostať z bodu A do bodu B, pričom bod A je čas, kde začínate ako nová duša a bod konečná, po rôznych reinkarnáciách, kým sa nenaučíte všetko to, čo máte. Medzi tými dvomi bodmi je milión zastávok, križovatiek bodov A1, A2 až Axyz... Zvyčajne to býva tak, že všetky životné lekcie sú pre nás bolestivé, prekonávame choroby, porážky, straty, poníženia, rozchody, smútok, žiaľ, všetko to, čo nás ubíja a prečo naša viera v ich dobrotu a vôbec viera v ich existenciu klesá ani nie na nulu, ale hlboko pod ňu. Ani sa občas ateistom nečudujem, keď ich najhlavnejší argument je presne v tom, že ak by BOH existoval, neboli by na svete choroby, mŕtve deti, vojny a podobne... Lenže to je tá viera v to, že MY sme dôležití a všetko sa točí okolo nás... Trt makový vážení. Ono sa síce môže veľa vecí okolo nás točiť, ale... Ak by to malo takto fungovať, potom nemajú zmysel minulé životy, karma a ani náš duchovný rast. No uznajte sami. Ak by to NAOZAJ fungovalo na princípe, že sa anjelská ríša o nás bude starať, aby sme neochoreli, nespadli pod auto, na nikoho nekričali, kde by sme boli? Načo by sme sa mali učiť? A čo? Len by sme si hoveli a čakali, kedy nám budú pečené holuby samé do úst padať.

Sama na sebe viem, čo všetko anjeli dokážu. Na samom začiatku, keď som potrebovala uveriť v hĺbke srdca, nechali zmiznúť moju zvieraciu papuľku a pokojne ma nechali pobehovať po tme s mantrou na perách:Božiemu zraku nič nie je schované... Krátky čas pred tým som totiž čítala, že takto vám anjeli pomôžu nájsť stratenú vec. Asi som sa pri tom tvárila dosť skepticky. Hm. Takže keď som už bola pološialená od strachu, čo s miláčikom je, keď som sa statočne vyzúrila, nechala som to NAOZAJ na nich. Ten pocit, že aj tak mi nič neostáva, len veriť, že to zvládnu... Vtedy mi ho vrátili. Prisahám!!! Vrátili, nevrátil by sa sám. Nemal ako. Bolo to podľa vás láskavé? Na samom začiatku som videla len koniec, akí sú len úžasní, že vlastne vďaka nim sa našiel. Neskôr mi docvaklo, že nebyť ich, ani sa nestratí... Aj toto bolo láskavé? Postupom času som začala rozoznávať, že vlastne všetky situácie kam sa dostávam sú ich veľdielo, ich programovanie môjho života. Neriešia za mňa veci, len zinscenujú situácie a potom sa prizerajú, ako to zvládam. Občas si pripadám jak pokusný králik. Čo v podstate aj všetci sme. Oni skrátka vidia, že máte ísť tadeto a že najlepšie ako vás to naučiť je hodiť vás do vody a plávaj. Prizerajú sa, ako sa vám darí a pramálo ich zaujíma, že vás to bolí jak sviňa. Niekedy zistíte, aj to sa mi stalo, že na svoj rast potrebujete aj niečo naozaj dobré, milé a vtedy vám to s radosťou poskytnú. Naučila som sa, že ak sa niečo má podariť preto, lebo to chcú anjeli, tak sa mi do cesty naozaj nepostaví žiadna prekážka a aj to, čo by sa teoreticky mohlo stať sa zázračne nestane, zmizne, vyrieši a ja len zíram, aké je to odrazu ľahké. Ale zvyčajne potom zistím, že aj to dobré má v sebe niečo, čo ma časom dostane na kolená. Ja už viem čo mám na mysli, pár rokov mi striedavo dávali nazrieť a precítiť, čo to znamená mať lásku a následne byť bez nej. Urobili všetko pre to, aby som si to užila plným priehrštím, nechali ma načerpať energiu a potom mi ju síce nechali, ale strčili do vitríny, kde mi bola platná tak na dve veci. Naplakala som sa už pre to naozaj dosť. Amonrea mi raz vytočená povedala zaujímavú vetu: "Anjelom som ťa vložila do rúk preto, aby sa o Teba starali, nie Ťa trápili..." Bohužiaľ, Amonka, anjeli vedia komu čo pomôže ísť hore, aj keď paradoxne my máme pocit, že padáme dole, že ešte tri milimetre a už si rozbijeme naše papule.

Nedávno som u Helar čítala názor, že anjeli sú vlastne skoro bez citov. Neviem, či je to presne tak, ale v podstate sa dá s tým súhlasiť. Myslím si, že oni vedia, čo je pre nás dobré, vedia, že to či ono je pre nás užitočné a vedia, že keď to prekonáme, budeme im za to vďační. Len ten proces, kým sa tam dostaneme je pre nás často krutý a oni si na svoju adresu vypočujú mnoho nelichotivých prívlastkov.  V tom čase nevidíme zmysel trápenia, nevieme čo ich k tomu vedie a často keď mám toho všetkého dosť sa ich pýtam, či už sú spokojní, keď trpím jak kôň.

Ďalšia vec, ktorú ma naučili je tá, že naozaj rastiem vtedy, keď som nútená sa meniť v závislosti od prežitého. A to je málokedy na dobrých veciach, hoc aj tie sú, nemôžem byť neobjektívna. Ale zvyčajne sú to také periódy oddychu, keď som niečo zvládla, či už lepšie alebo horšie, čas na nabratie síl, lebo viem, že o nejaký ten čas mi zas hodia do pľacu vec, s ktorou sa budem boriť a nadávať a prelejem hektolitre sĺz. Minulého roku v septembri mi spôsobili snáď najhoršiu vec v mojom živote. Stále to nemám doriešené, stále sa v tejto veci vyvíjam. Vtedy to na mňa hodili doslova z minúty na minútu a ja som sa zosypala tak, že to zrejme ani sami nečakali. Musím povedať, že v tomto bode sa u mňa výrazne sekli. Aj oni sa mýlia, nemyslite si, že nie. Pochopila som to, keď odrazu som priam hmatateľne cítila, ako okolo mňa ustarostene poletujú. Nebolo v ich moci mi pomôcť v tom význame, tak a teraz to vynulujeme, nasypeme na teba nejaký zázračný prášok a bude ti fajn... Nie žeby nemohli, ale stratil by sa účinok lekcie. Len neodhadli, ako veľmi ma to zlomí. Robili všetko preto, aby ma aspoň ako tak udržali nad vodou, že síce som sa jej už nalogala dosť, ale hodíme ti nejaký záchranný pás. Splníme ti želania, ale podľa nášho výberu. Haha... Musím sa priznať, že tak silnú koncentráciu ich energie som cítila po prvýkrát. Takto sa mi pomaly ale postupne otvára vnímanie na ich prítomnosť. Nevidím, necítim (nosom), nepočujem, ale VIEM, niečo vo mne presne VIE. Len sa nepýtajte na vysvetlenie, logicky to podať naozaj neviem.

Sú to skrátka krídlaté potvorky. Milujem ich a vážim si všetko, čo pre mňa robia, aj keď sa mi to nepáči. Septembrová kríza stále pokračuje, stále som v štádiu, že mi srdce trhá na kusy, no posledný čas si všímam, že mi nejakým spôsobom zablokovali vnímanie. To najhlbšie. Ako by som to popísala. Stále sa trápim, stále plačem toľko, že keby niekto zberal moje slzy, tak tu máme ďalšiu priehradu, len slanú. Ale už to nie je tá bolesť, ktorá ma vtedy skoro zabila. Pre istotu mi poslali do života ľudských anjelov, ktorí mi pomáhajú. Jedného, aby ma miloval, len k nemu pribalili kopec komplikácii, ako inak a druhého, aby ma udržiaval v duševnej kondícii a pomáhal mi ísť vpred. Berú mi však anjela, na ktorého som bola naviazaná až strach. Niekoho, pre koho som snáď aj dýchala. Neviem sa s tým zmieriť, stále na nich hundrem, no vnútri viem, že vlastne neodchádza on ale ja... A o to viac to bolí. Lebo nechcem. Zapieram sa nohami, držím sa zubami, nechtami a patrične tak aj potom vyzerám. Ale nepomôžem si. Niečo vo mne sa zlomilo a ja uvažujem nad tým, že kde nastala zmena, keď v podstate sa nič nezmenilo, čo to vlastne riešim. Vždy, keď samu seba presvedčím, že vlastne nie je čo riešiť, zas pootvoria dvere na mojej bolesti a ja padám. No teraz je to iné. Horšie aj lepšie, podľa toho, z ktorého uhla sa na to pozerám. Horšie v tom, že slzy mi tečú pomaly aj pri pohľade na šálku čaju, pri akejkoľvek milej spomienke, no lepšie v tom, že sa z toho dokážem rýchlejšie dostať, že to tak nebolí. Bolí ale nebolí... Hm, ako keby niečo to hlavné, ktoré bolo tak prudko ranené, zahalili nejakou necitlivou fóliou no nechali dosť toho, čo ma bolieť ešte môže, to len aby som si nezvykla na to, jak vyzerá pokojná ničím nerušená duša... Kukala som na tarot. Hm, nech sa točím jak chcem, prichádza chvíľa, keď sa budem musieť definitívne zmieriť s tým, že ma dostanú, kam oni chcú. Viem, že to bude ťažké, lebo sa toho nechcem pustiť, hľadám chodníčky, ako to obísť a oblafnúť ich. Hľadám v sebe silu sa zmieriť so situáciou aká je, neriešiť NIČ, len problém je, že už ani sama neviem čo chcem a ako to chcem. Podarilo sa im ma zmagoriť natoľko, že postrádam sever.

Na nete som objavila príznaky vzostupu. Bolo tam tuším 26 bodov o tom, prečo sa cítime tak ako cítime, že to je to, že sa menia dimenzie a zvyšuje sa vibrácia. O tom som vedela, celý minulý rok som o tom čítala a tešila som sa, aké to bude fasa, a ponáhľala som sa na sebe pracovať, lebo som chcela byť hneď neviem kde. Netuším, ako ďaleko som, no našla som sa tam tak v trištvrte bodoch a pochopila som, že som na dobrej ceste. Ale keby som bola tušila, že to bude TAKÉTO, tak sa prekopem asi do stredu zeme a nevystrčím nos. No teraz nemám inú možnosť, len ísť vpred. Lebo toto raz prejde, všetko to prejde... A potom bude. Neviem čo, ale hádam lepšie. Veď všetci smerujeme k bodu B, kde to má byť fajn.

Pochopili ste z toho všetkého, akí sú vlastne krídlatí? Pre mňa sú milujúci priatelia, ktorí ma s láskou kopú do zadnice, aby som šla vpred a neváhajú použiť metódu cukru a biča, ak sa im to hodí. Lebo na samotnom konci, trebárs každej životnej skúšky nakoniec vždy pochopím, čo tým vlastne mysleli a že je to takto dobré. Veď iné už ani nebude. Viem, že keď je fajn, mám si to užívať, lebo potom zas bude niečo, čo sa mi nebude vôbec páčiť. Niekedy mám pocit, že ma každú chvíľu upozornia "anjelským mailom" - priprav saaaaaaaa....

Boli chvíle, keď som sa hnevala, fučala a tvárila sa, že nie sú. Teraz som v nejakom zvláštnom štádiu, keď prestávam riešiť. Len akceptujem všetko, čo mi dávajú do cesty. Síce sa to stále snažím uhrať na kompromis, možno mi to nakoniec aj prejde... No už hundrem menej, pýtam sa, čo po mne ešte chcú. Nekričím, len padám do zvláštnej letargie. Kde sa striedajú vyslovene minúty žiaľu s pokojom. Dosť často sama sebe pripadám ako totálny blázon. Tak nejak citlivo necitlivá. Otvárajú sa mi kanály vnímania, empatie, zosilňuje sa intuitívne čítanie kariet. Mením sa a začínam sa na to pozerať zvonka. Oplakávam samu seba a volám krídlatých, nech už niečo urobia, aby ten proces skončil. Navyše na mňa hodili aj chorobu, ktorá mi už berie všetky sily. Moje telo sa správa ako 100 ročné a do toho veku mám naozaj ešte ďaleko. Uvažujem, či to je príznak vzostupu alebo čoho. Jednoducho sa neviem vymotať z telesných neduhov a navyše sa necítim najlepšie ani inak. Síce pociťujem viac pokoja, ale oveľa náladovejšieho a krehkejšieho.

Občas mi krídlatí doprajú aj priamo pocítiť ich energiu. Uriel, ten mi dal teplo vo vlnách, ktoré zaliali moje telo a ten pocit stál za to. Tak rada by som ho zažila zas... Stále dúfam, že príde a opäť ma objíme... Hm. Len oni vedia, čo ma ešte čaká a ako dlho to všetko potrvá.

Nuž, aj keď mi často schovávajú veci, aj keď ma často trápia, pretože chcú, aby som na čosi došla sama, aj keď ma občas vyslovene vezmú za ruky a niekam dotiahnu (skomplikujú to tak, čo sa potom idem zblázniť, ako z toho von), napriek všetkému som im za to vďačná. Pretože sa mi vďaka nim darí lepšie rozumieť samej sebe. Síce s chybami, ale čo už. Proces učenia. Tak takíto sú tí naši krídlatí.

Veľa šťastia na ceste s nimi... Bez nich by to naozaj nebolo ono. Bez nich som na tento svet pozerala inak, brala ho inak a bola ochudobnená o veľa vecí... Koniec koncov, veď moja duša je predsa anjelská... Tak čo sa čudujem.

(15.01.2010)

 
 


Posledné fotografie



Facebook


Archív

Kalendár
<< jún >>
<< 2018 >>
Po Ut St Št Pia So Ne
        1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30  


Štatistiky

Online: 6
Celkom: 318291
Mesiac: 9664
Deň: 373