Choď na obsah Choď na menu
 


Ukotvenie

Let tarotového Blázna pokračuje.

Dnes sme so Škorpiónkou pokračovali a ja som opäť zažila slzavé údolie, hrabala som sa v kadečom a ona ma pekne viedla, dokonca som možno až predbiehala, lebo niekedy sa stalo, že dostala odpoveď na to, čo sa ešte len išla opýtať, no ja som tam už intuitívne došla. To ma celkom teší, lebo to svedčí o tom, že naozaj to myslím vážne s mojim prerodom, s postupom ďalej, so spájaním seba v jeden celok. Viem, že bojujem s vnútornými obavami, blokmi, že odsúvam stenu, pozerám sa pravde do očí, hoci to bolí jak šľak.

Ale dnes to bolo trocha iné. Ukotvujúce. Meniace sa, dnes sa káčatko prestalo správať ako káčatko, dnes labuť vystrčila hlavu. A zistila, že je fakt vysoká.

Dnes som pracovala s kvantovým poľom, nechala som priestor mojej hravosti, nechali sme strach strachom a vstúpili sme do situácii, ktoré pre mňa neboli jednoduché. V podstate nakoniec aj tak zistíte, že mnohé veci v sebe nesiete z detstva, možno až z tých minulých životov, ale do regresu minulých životov sme nešli. Zatiaľ nie. Možno to ani potrebné nebude. Som karmalóg, takže tento regres nepotrebujem, zatiaľ, minulé životy sú pre mňa ako tak jasné v zmysle, prečo, načo, a kam...

Dnes som objavila vzorec. Škorpiónka ho ukázala, mne to docvaklo. A vzalo reč, dych... Veľa vecí sa v našich životoch opakuje, pre mnoho vecí je niečo, čo je matematicky presné, ale my to jednoducho nevidíme, lebo sú iné situácie, iní ľudia, iné vnímanie. Ale ak sa rozhodnete ísť cestou do vlastného vnútra, zistíte, že mnohé sa točí dokola, pointa je rovnaká, pocit je v tom jednom balíku. A gro, meritom celej veci nie je to, čo je okolo, ale čo je vo vás. Len to nájsť. Naozaj som si o sebe dlho myslela, že vo vnútri je to všetko OK. A aj bolo. Len to nebolo úplné, to, čo zraňovalo, to, čo mi ubližovalo, to som si nechcela pripustiť. Toto robí veľa ľudí, naozaj veľa. Vedela som, že treba na sebe pacovať, a aj som makala. Vedela som, že musím pracovať na svojom duchovne, raste, a aj som pracovala a rástla. To všetko tam bolo. Ale pri tom všetko som cítila, že to ešte nie je ono, že niečo tomu chýba. A to je to, čo v sebe ľudia schovajú, pochovajú svoju druhú polovicu, tú zranenú, tú, ktorú už zranenú mať nechcú.

Každý psychológ vám povie, že ľudská psychika je nastavená tak, aby samu seba bránila. Čo nám ublížilo, to potlačíme, zabudneme ale ono tam podvedome je a my často nevieme, prečo v istých situáciách konáme ako konáme, nedáva to zmysel. Ale ono to má PRESNÝ ZMYSEL. Je to vyslovene vzorec, ktorý je presný a zjavuje sa v našom živote. Pochopiť ho, prijať ho, zamyslieť sa nad ním, nebrániť sa mu, nech je akýkoľvek nepríjemný a pouvažovať, čo s tým, ktorou cestou ísť teraz, keď to viem je naozaj náročné, ale očisťujúce.

 Môj vzorec už mám. Dokonca viem, čo s ním, viem, ktorá cesta je tá moja. Je to let Blázna do neznáma. K narušeniu tohto vzorca som nakráčala, keď som sa postavila pred moju priepasť, priepasť môjho vnútra a skočila som tam. Nevedela som, čo tam nájdem schované. Vedela som, čo je vo mne, ale čo je v tej  trinástej komnate?

Sami seba poznáme, aj vnútorne sa poznáme, ale každý v sebe nesieme tú tajomnú trinástu komnatu. Rozprávky sú naozaj múdre, v nich často nájdeme vodítka k nášmu životu, akurát sú dobre zamaskované v tom rozprávkovom štýle vyjadrenia.

Trinásta komnata existuje! To nie je téma na polemiku, je to FAKT! O čom ale môžeme polemizovať je to, či sme ju v sebe objavili, otvorili a či sme naozaj v NEJ, alebo sa len hráme, že sme so sebou spokojní. No v skutočnosti sme okolo nej len prebehli. Uznávam, niekedy je nevedomosť naozaj sladká a je požehnaním. Občas by som tiež rada o istých veciach nevedela, žije sa možno ľahšie, ale nie je to ten pravý vnútorný svet. Je to vnútorný matrix.

Otvorili sme trinástu komnatu. Dnes som mala tú odvahu a brána je dokorán. Viete čo? Nebolo to až také zlé, pretože to najhoršie som už mala za sebou, aspoň teda verím. Príprava k jej otvoreniu znamenala hľadať kľúč. To je najťažšie, spomenúť si na to, kde je ten kľúč a koľko tých kľúčov vlastne je... Koľko zámkov som okolo komnaty nainštalovala, aký bezpečnostný systém stráži moju druhú polovicu. Tú, ktorú som chcela chrániť. Tú, ktorej bolo ublížené, tú, ktorá už búchala a chcela von.

Poviem vám jedno. Otvoriť svoju komnatu je schopný každý jeden človek. Lebo má na to možnosti, schopnosti, akurát nie každý má ochotu to urobiť naozaj a prijať to naozaj. Často hráme divadlo nie pred svetom, ale pred samým sebou. Nechceme sa vidieť inak, než sa vidíme. Nemyslím, že sme v skutočnosti horší, nie, naopak, myslím si, že sme v skutočnosti ZRANITEĽNEJŠÍ. Natoľko zraniteľní a dobrí, že sme na to zabudli. Môžeme byť úžasní ako chceme, ale kým nezistíme, čo sme schovali zo seba do tej komnaty, čo sme tam chceli ochrániť, nebudeme jeden celok. Obávam sa, že nie každý touto tvrdou tŕnistou cestou dokáže ísť. Nie preto, že nemôže, ale preto, že nechce. Lebo nechce vidieť PRAVDU o sebe samom.

Poviem to inak. Zo života. Vidíte človeka, ktorý je hladný a smädný, dáte mu jedlo, dáte mu vodu, ale on to odmietne so slovami, že nechce jedlo, nechce vodu, chce peniaze, lebo za ne si môže kúpiť alkohol, ktorý otupí jeho zmysly a jemu bude tak dobre. Odmietne s vami spolupracovať, lebo predsa on vie najlepšie, čo potrebuje.

Naozaj? Nie, on vie, že ak sa opije, dostane sa to stavu otupenosti, kde je mu dobre, kde je tým, kým chce byť a je mu jedno, čo naozaj potrebuje. Hľadá útechu inde, v alkohole, ktorý mu nahrádza jeho vnútorný pocit istoty. Tak nejako by sme to všeobecne mohli popísať, ak sa v tom niekto našiel, podobnosť čisto náhodná, nikoho konkrétneho neopisujem. Alebo migranti, dávame im čo potrebujú a oni to zahadzujú, chcú niečo iné... Ale to už je o niečom inom...

No a tak je to aj s našim vnútrom. My chceme pre seba niečo druhé, než čo by sme chceli, keby sme vedeli, čo v tej trináste komnate sedí a čaká, kedy si na to spomenieme. Naozaj tam nájdeme čokoľvek. Boliestky, smútky, zranenia, seba ale v inom postavení, vnímaní, chápaní. Tú časť, ktorá chýba k tej prvej, o ktorej si myslíme, že ju dokonale poznáme. Áno, poznáme, ale nie je to celok, chýba ešte tá čerešnička na torte.

Som šťastná, že som dnes otvorila svoju trinástu komnatu, že som tie kľúče, čo ma v ruke, na duši a vôbec, všade pálili použila a mohla tak pustiť aspoň na čas z rúk. Som vďačná za to, že som našla to, čomu sa hovorí UKOTVENIE v sebe. Je to ešte krehké, ešte si to tak hýčkam, ale vidím to. Stále som v tom lete tarotového Blázna, ale každým metrom preleteným zachytávam viac farebnosti.

Som hrdá na to, čo som dokázala pre seba spraviť počas minulých rokov, bola to drina a musela som tým prejsť, aby som našla odvahu byť inou. Nehanbiť sa sama za seba. Podarilo sa mi to. Už dlho to o sebe viem, že som originál, tak ako ste originál aj vy. Už dlho viem, že sa musím mať rada a milovať sa takú, aká som. Bola to drina ale začala som sa vnímať inak, mať k sebe úctu. Ale stále to nebolo všetko. Naučila som sa to len k tej jednej časti môjho nového JA. Nie k celku. A teraz som na tej ťažšej ceste, ktorá by ale nebola, keby som nenašla tú prvú polovicu. Viem, znie to komplikovane, filozoficky, ale naozaj to vystihuje to, čo by sme na svojej na ceste k duchovnu mali prejsť, zažiť, precítiť. Na psychole nás učili, že prežívanie je jedinečné, neopakovateľné a neprenositeľné. To, čo zažijeme, nevie zažiť nikto iný, nevieme to predať, ukázať, napísať, vieme to len prežiť v tú jednu chvíľu, potom to budeme prežívať zas inak.

Prežila som, zažila som, ten pocit stál za to. So všetkým. Bolesťou, slzami, odvahou, strachom priznať si veci, ktoré som si priznať nechcela. Pomôže si len ten, čo je ochotný začať hľadať kľúče k sebe samému.

S láskou a svetlom...

 
 


Posledné fotografie



Facebook


Archív

Kalendár
<< september >>
<< 2018 >>
Po Ut St Št Pia So Ne
          1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30


Štatistiky

Online: 3
Celkom: 345073
Mesiac: 8617
Deň: 257