Choď na obsah Choď na menu
 


Osud

Seneca raz povedal, parafrázujem: Osudom je vedený ten, kto chce, kto nechce, ten je vlečený. Ďakujem tomu môjmu, že ma najskôr za sebou ťahal ako vrece zemiakov. Musela som sa statočne poobíjať, aby som pochopila, že je lepšie s osudom kráčať, ako byť priviazaná na reťazi...

Let tarotového blázna v procese odblokovania sa občas môže v celkom prenesenom význame podobať na čistenie Augiášovho chlieva. Toto prirovnanie mi nenapadlo náhodou, pretože náhody neexistujú. Sama som hrdinom svojho života, Herkulom, ktorý čistí všetky nánosy blokov, strachov, som ten, čo nabral odvahu a otvoril Pandorinu skrinku... Moju trinástu komnatu.

Seansa so Škorpiónkou sa nekonala. Nemohla, lebo synchronicita funguje a proces odblokovania – v mojom prípade práve ten skok do neznáma ma vedie svojim tempom a svojimi chodníčkami. Vedie, to je to správne slovo, už ma nevlečie, hoci to občas tak vyzerá, lebo stále sa potkýnam a padám, ale idem za volaním svojej duše. Je to presné a trefné vyjadrenie. Moja duša ma volá a ja za ňou letím, s otvorenými očami ale s toľkou bolesťou!

Prišli Krídlatí a vzali ma k Pandorinej skrinke, ktorú vytiahli z trinástej komnaty... Ak som si myslela, že tá bolesť, ktorú som doteraz v tomto páde a lete cítila je silná, tak som sa riadne prepočítala. To, čo na mňa vytiahli predčilo všetko. Vytiahli moju najväčšiu obavu, strach, paniku, postavili ma pred hotovú vec a čakali. Nič, odmietala som to vidieť. Nechcela som. Chcela som čistenie, ale nie s týmto bôľom, toto som chcela až niekedy potom. Najlepšie NIKDY!!! Ale to chcelo moje ego, nie moja duša. Krídlatí vždy vedia, čo je pre Vás najlepšie, aj keď nám sa častokrát zdá, že toto naozaj najlepšie nie je. Ich a naša logika je naozaj iná. Nepustili ma preč. Zavrela som oči. Asi som ich riadne naštvala...

Tak som sa ocitla na horskej dráhe. Fúúú, pánečku, to je teda jazda. Jednoducho oni sú tvrdohlavejší než všetci tvrdohlavci na svete. Ženú ma tou dráhou takou rýchlosťou, že nestíham ani dýchať. A žiadne šetrenie, BUM... POZERAJ!!! No, čo Vám poviem. Zložilo ma to. Priznám sa, TOTO ma dostalo! Takú bolesť som ešte asi nezažila. Môj proces odbloku je teraz na mne, Škorpiónka to len občas skontroluje, ale inak je to v mojej réžii, lebo TOTO sa seansou nevyrieši. Zapojilo sa do toho toľko spirituality, je v tom VŠETKO!

Napriek tomu, že som na tejto ceste dobrovoľne, napriek tomu, že všetku tú doterajšiu bolesť beriem ako súčasť procesu - zrod labute, predsa len, tu som cúvala. Hľadala cestičky, ako to nevidieť, ako sa tváriť, že isté veci NEEXISTUJÚ! Čakali na to, zrejme to bola prirodzená reakcia a boli pripravení. V istých situáciách v mojom živote odrazu hovorili za mňa. Dosť nepríjemné, keď sami seba počujete ako sa pýtate na veci, o ktorých vedieť nič nechcete. Ako vnímate, že vám na hrudi rastie priepasť plná bolesti, hnevu, zlosti, krivdy, zrady, pocitu, že sa vám nechce žiť. Keď vnímate hnev na seba, na iných, ubíja vás strata... Píšem tu veci, ktoré sú silno osobné, ale musia von, musia do sveta, lebo inak to nebude kompletné. Nemôžem sa schovávať, nemôžem sa hrať na neviditeľnú. Lebo nie som. Som vlastný bájny hrdina, ktorý sa postavil pred celý svet a povedal: Tak tu ma máte, som nahá, som taká, ale som to JA! So všetkým, čo ku mne patrí.

Škorpiónka ma na začiatku upozornila, že odblokovanie a čistenie môže so sebou priniesť aj psychosomatické problémy, nielen vnútorných démonov, čo bodajú zvnútra. Stalo sa. Po každom raze čosi prišlo, všetko je so všetkým prepojené. Ale naše najväčšie vnútorné bôle sa najhoršie prejavia aj v tej fyzickej rovine. Ocitla som sa v akomsi divnom svete. Ani tu a ani tam. Niekde uprostred, bolesť vo vnútri, ktorá vypaľovala dieru a ja som ju zvonka rukou skoro cítila. Požiar vzplanul, keď mi Krídlatí začali páliť veci spojené s egom. Ich to nebolelo, tak čo... Prestala som jesť, prestala som spať... Fungovať takto sa dlho nedá a ja už som vyslovene odpadávala... Neviem, dokedy ten proces potrvá, ale už cítim zmenu. Nejakú, divnú, synchrónnu, energetickú, ešte nejem, ešte nespím, ale mám pocit, že som sa dostala úplne inde... Ale postupne...

Všetko sa odrazu dialo naraz. Neletela som, nepadala, bola som na horskej dráhe a zistila som na vlastnej koži, čo je to ísť skratkou vesmírom svetelnou rýchlosťou.

Asi sa mi to začína páčiť...

Lebo dnes som zažila niečo NESKUTOČNÉ!!! Moja bolesť kulminovala, fyzicky som už nosom rýľovala zem, kolotoč všade, kam som sa pozrela, obavy ľudí okolo mňa, či som v poriadku. Či netreba záchranku. No áno a aj nie.

Blok sa začal uvoľňovať. Pane Bože, tak že sa toto všetko dalo ešte zrýchliť, by som neverila.  Fakt nestíham sledovať krídlatých, ktorí sa aj teraz vedľa mňa  dobre zabávajú a nútia ma dnes písať tak, ako nezvyknem, nútia ma do takých vecí, jááááj...

Nútia, oni to skrátka za mňa robia tak divne, neviem, ako keby som chanelingovala. Lebo vedia, že labuť je vyššia, krajšia, svetelnejšia...

Včera som skúšala regres, nevyšlo. Dnes ma vzali neviem kam, nebol to regres, nebola to meditácia, neviem čo to bolo, ale bolo to a tak ma to nakoplo, že nechápem. Ukázali mi niečo FANTASTICKÉ a na tomto fičať chcem. Asi som sa potrebovala dostať do toho bodu. Nemyslím si, že môj najväčší Bubák je pochovaný, nie je. Ale aspoň v tejto chvíli sa ho nebojím. Hm, ani už nebudem. Určite nebudem. Viem ako vyzerá. Tuším, že ešte moje ego príde a bude ma pokúšať a moja bolesť sa vráti. Tuším, že to nebude také jednoduché, lebo ak áno, tak som skrátka frajerka. Ha, a nie hocijaká.

Ono - skrátka všetko má svoj čas a svoje miesto.

Vždy, keď sa niečo zatvorí, otvorí sa nové... Inak.

Vnímam vnútornú zmenu, ešte celkom neviem, ako s tým naložím a ako ma môj OSUD povedie. Kam, kde a s kým. Viem, čo viem. Viem, ako ľudia potrebujú ľudí, ako sa dokážeme posúvať a ako každý jeden človek v našom živote zohrá svoju úlohu. Ja ďakujem tým svojim, ktorých mám.

Ďakujem bráškovi, ktorý pri mne stojí a občas ma s láskou prefacká. Ďakujem Škorpiónke, ktorá ma vedie a upokojuje, bez nej by som bola stratená bludička. Ďakujem človeku, ktorý mi dal krídla, síce z nich potom jedno odtrhol, ale nevadí... Už asi nebolo funkčné. Vyfasovala som nové. Ďakujem mu za to, že je, lebo spojením istých vibrácií sme zistili, že ZÁZRAKY  fungujú. A nie hocijaké. Také nadpozemské. Juj, isté chvíle mi budú chýbať, veľmi. Ale viem, že prídu iné. Prídu. A keď už prestanú, aj to bude svojim spôsobom zázrak. Musím sa naučiť žiť inak. Sama so sebou. S jedným krídlom starým a tým druhým novým. Moje milované mušie krídelká... Bude to ťažké, keď sa na vás pozerám, keď vidím tú nádheru a energiu, ktorou vás niečie ruky tvorili, s láskou, zanietením a šibalským úsmevom. Po Renaulte dobré. Chce sa mi kričať o hudbe, hlavne o tej MTV...

Táto lekcia a turbulencia mi ukázala, ako vyzerá nesebeckosť, odpustenie, láska človeka k človeku, aká trpká je závislosť, kam všade dokážeme v mene niečoho posúvať svoje hranice, v tomto prípade k tomu naozaj vysoko duchovnému.

Moje polovice sa začínajú spájať. Bude to ešte náročné, viem, ešte neraz padnem a budem plakať, ešte neraz nebudem vládať a uhundrem sa na krídlatých, ale oni sa len smejú. Potvorky moje milované. Toto je fakt excelentná jazda, dovolila by som si povedať, že keby v tom nebolo toľko bolesti, tak je to skrátka spektakulárne, ale v tej duchovnej oblasti.

Vďaka Bohu za keltskú hudbu...

Ďakujem osudu, že ma vedie s noblesou synchronicity a ukazuje mi, že život má toľko možností... Radostí... Bolesti... Lásky... Nesebeckosti... Adrenalínu... Čistoty duše... Ale aj karmických kanálov. No hlavne je to CESTA K SAMEJ SEBE... Nie k inému, k sebe!

Všetko je tak, ako má.

S láskou a svetlom. 

 
 


Posledné fotografie



Facebook


Archív

Kalendár
<< jún >>
<< 2018 >>
Po Ut St Št Pia So Ne
        1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30  


Štatistiky

Online: 8
Celkom: 318298
Mesiac: 9668
Deň: 374