Choď na obsah Choď na menu
 


Minulosť nás ovplyvňuje dlhé roky

161112_213016.pngNiekto vám možno povie, že nie je dobré lipnúť na minulosti a má pravdu. Naozaj dobré nie je na nej lipnúť, pretože to, čo sa stalo sa už neodstane. Nevieme to zmeniť, nevieme to vrátiť, nevieme s tým robiť nič. Napriek tomu má na nás minulosť obrovský vplyv.

Niekde som to už písala, ale tak opakovanie je matka múdrosti. Človek je najviac citlivý a formovateľný do veku 7 rokov. To som si nevymyslela, to je fakt, na ktorý došli vedci. Do tohto veku sme ako nasávacia huba, ktorá všetko vstrebáva, veľmi nerozlišuje ale ukladá si to v sebe. Postupom času, ako dozrievame, sa tieto nazbierané veci obaľujú ďalšími skúsenosťami a pribúdajú vedomé či nevedomé rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že naše telo, náš mozog má tendenciu sa chrániť pred nebezpečenstvom tak vonkajším ako aj vnútorným, niet divu, že sa v nás začnú spájať rôzne zážitky, skúsenosti, emócie a vytvárajú akúsi zásobáreň vzorcov, ktoré nás potom nútia konať tak, aby sme sa chránili. Môžeme zažiť obrovskú traumu, ktorá nás poznačí na celý život. Môžeme v detstve prísť o rodiča, môže nás niekto zneužiť, môžeme prežiť dopravnú nehodu, kontakt so smrťou. Takýchto príkladov je naozaj veľa. To sú tie obrovské traumy, na ktoré si spomínane alebo naopak, spomenúť ani nechceme, lebo spomienky na nich v nás vyvolávajú boľavé emócie, strach, bolesť, hnev, otázky prečo ja... Potom tu máme traumy malé, ktoré si často ani neuvedomujeme, ale ktoré sa dejú každý jeden deň v našom živote. Pekne sa vytvárajú, ukladajú, náš mozog ich vyhodnocuje a spracováva, hľadá spoločné menovatele a vytvára obranné reakcie. V podstate by som mohla povedať, že naša imunita je nielen na úrovni fyzického tela, kedy sa dávame očkovať alebo preventívne berieme na ňu rôzne vitamíny, ale máme aj imunitu psychickú, ktorá sa tiež nejakým spôsobom snaží udržiavať to vnútorné vnímanie samých seba v norme a tak, aby nás niečo „nebolelo“. Pracuje s tým, čo má. S tým, čo v sebe máme uložené už naozaj dlho predlho. Vrátim sa ešte k tým traumám malým, ktoré sa postupom času tak nejako divne spoja a vznikne nám trauma jedna ale taká, o ktorej nemáme ani šajnu. Ale ona tam je, vytvorená ako obranná protilátka na bolesť.

Najlepší je príklad. Uvediem svoj, ten, ktorý mi došiel dnes. Na sebe pracujem naozaj dlho. Každým jedným dňom je to lepšie a lepšie. Odkedy sa ale venujem EFT terapiám, odkedy sa vŕtam v živote iných a v živote vlastnom, odkedy vnímam a rozoznávam aj tie drobné vzorce, vidím, koľko toho v nás je. A je toho vážne požehnane. Každý z nás sa totiž vysporiadavame nejako inak s tým, čo sa nám v živote prihodí. Niekto dokáže isté situácie spracovať, dokáže ich naozaj v sebe uvoľniť, prijať sa takého aký je, no iný to dokázať nemusí a bude ho daná situácia trápiť. Ak vedome, aspoň vie, na čom je. Ak podvedome, ani netuší, čo sa v ňom deje. Dnes som si dopisovala svoj strom problémov. Písala som si kadečo do kmeňa, deskriptívne situácie, ktoré skrátka boli. U niektorých som vnímala, že je to v poriadku, toto ma už netrápi, toto som už spracovala, na tomto budem musieť ešte popracovať a v tom mi odrazu moja myseľ ukázala spomienku z môjho detstva. Mala som asi 11 rokov, bola som v škole na hodine prírodopisu a učiteľka ma vyvolala odpovedať. Vždy som patrila k tým lepším žiakom, s malými výkyvmi v puberte. Na tejto hodine neviem prečo, nepamätám si, či som sa zabudla naučiť, či som sa to nevedela naučiť, či mi dala inú látku, neviem. Ale pointa bola, že som skrátka pri tej odpovedi pohorela a dostala štvorku. JA SOM DOSTALA ŠTVORKU! JA! No a už to išlo. Veľmi dobre sa mi vybavili všetky emócie, ktoré som vtedy cítila. Bola to príšerná hanba, sedela som v tej lavici a stiahla sa sama do seba. Hnevala som na seba, na učiteľku, hnevala som sa na celý svet. Cítila som sa obrovsky ponížená, mala som pocit, že sa mi smeje celá trieda. Lenže tá to mala na háku. Všetkým bolo srdečne jedno akú známku som dostala, okrem mňa. Nebola som zvyknutá na takéto známky, zvyčajne som skončila s vyznamenaním. Ale ten pocit, kedy som stuhla a neodvážila som sa ani pohnúť, sa mi dnes vybavil s takou jasnosťou, akoby som to prežila pred hodinou a nie pred rokmi. A spojenia sa začali ukazovať. Pocit, že som zlyhala, môj pocit obrovskej zodpovednosti za seba aj za iných, pocit, že nie som dostatočne dobrá, že musím makať viac a viac a dokázať všetkým ale hlavne sama sebe, že to dám. Že ten pocit hanby a poníženia už zažiť nechcem. Uvedomila som si, že na strednej škole som vlastne odmaturovala so samými jednotkami, na profesnej škole som skúšky spravila na samé jednotky, na vysokej škole som skončila s červeným diplomom a priemerom 1,0. Pri získavaní certifikátov som vždy excelovala a skoro vždy som mala pocit, že to stále nie je dosť... A vždy, keď som čo i len trocha zlyhala, obviňovala som sa z toho... A máme tu vzorec... Vzorec, ktorý určite nespustila jedna odpoveď z prírodopisu, ale kde sa to len umocnilo. Že ako dieťa som možno nesplnila všetky očakávania od mnohých. Od mojej učiteľky v prvom ročníku, ktorá mi nadávala, lebo som si zlomila palec a písala som podľa nej škaredo. Do dnešného dňa som presvedčená, že píšem hrozne. Vždy, keď mi niekto povie, že píšem pekne, odmietam to prijať. Spomienka na to, ako mi jeden ujo ako malej povedal, že odo mňa očakával že budem viac inteligentnejšia. Mala som vtedy asi 7. Ak som niečo neurobila dobre a rodičia na mňa nakričali.  Že moja prvá láska mi zlomila srdce, lebo som pre jeho kamarátov nebola dosť dobrá. Bola som iná. Príliš plná lásky a to v ľuďoch vyvolávalo strach. Že som nemohla byť taká, ako som naozaj bola. Istý môj známy svojho času povedal, že taký uragán lásky ako som ja ešte nestretol. Ale to všetko som nemohla dať von, lebo sa to predsa nepatrí, lebo potom nie som dosť dobrá....  A je to tu. Malé traumy, ktoré v podstate spolu nesúvisia, ale majú jedného spoločného menovateľa. Pocit, že nemôžem zlyhať. Lebo to sa predsa nerobí. Vzorec, že najlepšie je byť uzavretý sám v sebe. Vnútorná „polícia“, ktorá ma nútila plniť priania iných. Tento pocit síce už spracovaný mám, aspoň teda čiastočne a pri inom probléme, ale dnes som zistila, že ešte tam predsa len niečo je. A je to práve tá minulosť, ktorú zrejme v sebe ešte úplne spracovanú nemám.  Som na seba naozaj pyšná, že som to dokázala vnímať sama u seba. Pretože tieto veci sa hľadajú naozaj ťažko. Naše podvedomie nás chráni ako tá najlepšia matka na svete. Aj keď často s chybným vyhodnotením, ale tak čo už, pracuje s tým, čo má... S tým, čo sme mu dali, aké emócie sme prežívali... V súčasnosti po fakt dlhej práci samej na sebe a s pomocou Lady dokážem dupnúť nohou a povedať iným, aby na mňa nekládli nároky, že chcem niečo robiť pre svoj vnútorný pocit a nie pre obraz dokonalosti u iných. Už dokážem veci aj odfláknuť, ak teda viem, že môžem a nikomu to neublíži. Už nemusím mať všetko tip top, hoci to rada mám. Viem, že som dobrá taká aká som, pretože toto som ja. Som taká aká som a som so sebou spokojná. A to, čo sa mi dnes ukázalo, je len ďalšou časťou do skladačky môjho života a mojich vzorcov, s ktorými pracujem. Je to ukážka toho, ako niektoré „pravdy“ majú tak hlboké „korene“, že ich neodťukáme a ani nespracujeme za jeden mesiac. Ale oni odídu, pretože keď sa spracuje aj to posledné, čo sa nám podarí v nás vydolovať, bude to úžasné, slobodné a teším sa na to. Teším sa na tú cestu, hoci je boľavá, hoci pri nej často plačem, pociťujem bolesť, ale všetko to stojí za to. Lebo potom príde ten pocit slobody, že konečne môžem byť taká, aká naozaj som. Nedokonalá a predsa tak úžasná.... Som už v druhej polovici mojej cesty a cieľ je na dosah. A to je nádherné.

Čo dodať na záver?

Že naozaj nie je dobré lipnúť na tej minulosti. Ale je potrebné si ju spracovať. Spracovať všetko to, čo nás mohlo výrazným alebo naopak úplne skrytým spôsobom ovplyvniť a má to dosah nielen na to, ako žijeme teraz, čo sa nám deje a čo nie, ale aj na to, čo sa nám v živote bude diať aj naďalej... Využite všetky možnosti ktoré máte. Skúste si pomôcť sami, skúste vyhľadať pomoc iných. Urobte všetko pre to, aby ste mohli na tento svet pozerať slobodne, spokojne a s pocitom, že všetko je tak, ako byť má. V tom najlepšom poriadku.

S láskou a svetlom

 
 


Posledné fotografie



Facebook


Archív

Kalendár
<< september >>
<< 2018 >>
Po Ut St Št Pia So Ne
          1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30


Štatistiky

Online: 3
Celkom: 345073
Mesiac: 8617
Deň: 257