Choď na obsah Choď na menu
 


Znamenia nášho života alebo ako prekročiť vlastnú horu

15. 5. 2017

sunset-2274512_1280.jpgKaždý človek sa vo svojom živote minimálne raz stretne s tým, že je postavený pred problém, ktorý pre neho znamená výzvu na jeho prekonanie. Problémov máme v živote celkom dosť a niektoré sú menšie, niektoré väčšie. Isté problémy či prekážky ale dosahujú veľkosť hory ktorej vrchol je tak vysoko, že musíme hlavu zakloniť veľmi dozadu, aby sme videli, kde končia stromy a začína nebo.

Práve som v tomto štádiu. Predomnou je hora o veľkosti minimálne Gerlachovského štítu. Pozerám sa na ňu už dobrých pár mesiacov a aj keď vidím cestičku, doteraz som nenabrala odvahu sa na danú „túru“ pustiť. Prečo? Lebo som človek ako každý iný a v prvom rade som mala strach. Čo ak to nezvládnem? Čo ak to nedám a spadnem? Čo ak zistím, že tam hore nenájdem žiadne riešenie? Čo ak na druhej strane hory bude niečo horšie než to, čo je teraz?  V podstate som vlastne ani nevedela, či sa niekam do „hôr“ vôbec trepať chcem. Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche. Prečo meniť čosi, čo funguje? Síce boľavo a komplikovane, ale nejako to ide. A tak som sa zachovala ako pštros. Na istý čas som strčila hlavu do piesku a tvárila sa, že žiaden osobný Gerlach neexistuje.

Ale anjeli a Univerzum majú s nami iné plány. Pretože nie všetko čo chceme je to čo potrebujeme. A tak sa mi začali diať malé „zázraky“. Vo význame znamení, ktoré ale neboli vôbec príjemné. Vnímala som ich jasne, nedalo sa ich nevidieť. Boli malé ale veľmi výrazné. Vlastne skoro všetko to, čo som sa na svojej ceste naučila, pochopila, sa teraz dalo dokopy a otrieskalo ma to riadne. V podstate som už dlho v sebe vedela, že cesta na osobnú horu ma neminie a čím neskôr sa na ňu pustím, tým to bude náročnejšie. Ale na strane druhej možno o to viac „vybavenejšie“.

Ťahala som karty. Niekto možno povie, že vykladať sám sebe by kartár nemal, ale výborný kartár s tým problém nemá. Naopak, pochopí to, čo mu karta povie, ak teda je otvorený a dokáže vnímať ich posolstvo a nebude sa tváriť, že to je inak. Karty vždy hovoria pravdu. To, že som ju videla ale neriadila sa ňou je vec druhá. Znamenia nakoniec pritlačili cez karmu, numerológiu, ego, dušu.... Vízie a stavy, ktorých som sa stala svedkom boli pre mňa celkom šokujúce. Nepríjemné, smutné, boľavé. Potom prišli slová. Slová, ktoré ťali ako meč, ublížili. Poznáte ten stav otrasenia kedy sa stále pýtate, čo sa to sakra vlastne stalo? Ako  je možné šmahom ruky ponížiť všetko nádherné a predtým vyslovené mnohými slovami?

Prišla som o ružové okuliare. Vo význame, že snívanie je krásne, ale realita je taká aká je. Musela som sa konečne pozrieť rovno pred seba a hlavou som tvrdo narazila na skaly mojej hory. Nemám inú možnosť len ísť hore. Nie som z toho nadšená, ale už nemôžem byť pštrosom a tváriť sa, že všetko je v poriadku. Moja hora je plná krásnych zážitkov, nádherných, takých, ktoré si chcem v srdci uchovať. Je tam kopec bolesti, ktorá ma učila ako ísť ďalej, ako sa nevzdávať a prekonávať prekážky. Myslela som si, že keď budem ťahať ako ten kôň, tak to bude úžasné, ocenené. Myslela som si, že ak mi bolo niečo povedané, tak to bude pravda aj po rokoch. Teraz zisťujem, že nie je. Veci sa skrátka menia a ja som sa musela pozrieť na dno pohára horkosti.

Všetko je ako byť má. Nič sa nedeje náhodne a ja som si v istom ohľade nespravodlivosť voči mne síce absolútne nezaslúžila ale na strane druhej je to dobré a asi to tak byť malo.  Ak nepomáhali malé znamenia, tak musia tie veľké. Tak som si na pomoc opäť vzala anjelov a tarot. Keď sa na vás po vytiahnutí pozerá karta Smrť, nie je čo riešiť.

Je mi smutno – a to je ďalšia karta ktorá vyšla. Smútok. Skrátka, moje milované kartičky sú ku mne kruto úprimné. A tak stojím pred horou, ktorú musím zdolať. Pretože keď vyleziem na jej vrchol, uvidím, čo ma čaká na druhej strane. Strach, že to bude horšie, ten musím poslať preč. Nepomôže. Naopak, len spôsobí ďalšiu bolesť. Neostáva mi nič iné, len sa držať svojich numerologických vibrácií, uvedomiť si astrologické učenie Lilith a Chairóna a konečne začať byť zodpovedná len za seba. Každý z nás si totiž musíme niesť vlastné následky vlastného konania. Najviac človeka bolí, ak je mu prisúdená zodpovednosť za iných. Ale tak čo už, aj to je cesta učenia. Veľmi boľavá, pichľavá, hnusná, ale v konečnom dôsledku asi potrebná. Otázka je, o kom toto konanie viac hovorí. O prijímateľovi alebo vysielateľovi? Asi je to jedno, možno je to o oboch. Alebo o tom, kto sa ako dokáže postaviť tej svojej hore.

Môj Gerlach je pripravený. Ja musím tiež. Už som na cestu na jeho vrchol vstúpila. Tarotová karta Osem pohárov mi ani nedáva na výber.... Je to karta mojej budúcnosti a vyšla hneď za kartou Smrť. Ak toto číta nejaký kartár, bude vedieť o čím píšem. Cítim na jednej strane obrovský smútok, žiaľ, nostalgiu, bolesť, no súčasne aj odhodlanie ísť hore a konečne sa pozrieť, čo je na druhej strane. Čo ma čaká, aký začiatok. Zmena v tom starom? Niečo, čo treba len prehodnotiť a ísť inou cestou? Alebo je to definitívne iná časť v mojom živote? Niečo, k čomu by som neprišla, keby som sa nepustila toho starého?

Aké poučenie z toho vyplýva? Alebo čo by vám mohol tento článok dať na tej vašej ceste? Asi pochopenie, že veci treba hľadať v sebe a nie v inom človeku. Že riešenie je v nás a v našej zodpovednosti za naše slová a skutky. O tom, že zodpovednosť nie je len slovo ale veľmi tvrdá skúška života. Ak toto nedokážeme pochopiť, prijať a poučiť sa z toho, nemôžeme sa čudovať, ako sa náš krásny vysnený svet rúca a potom sa zbytočne pýtame – prečo ja? Uvedomiť si, že svoj život máme v rukách my. Že strach je dobrý v istých situáciách, kedy nám zachráni život ale zlý radca, ak je v spolku s egom. Že na osobnú horu treba ísť, nech je tá cesta akokoľvek tŕnitá, lebo toto si naša duša vybrala. Pretože kým budeme len na jednej strane špekulovať nad tým, čo je za ňou, nikdy sa to nedozvieme. Netvrdím, že potom nás čaká raj. Možno nie, ale to najdôležitejšie je, že nech už je na tej druhej strane alebo novom začiatku našej ďalšej životnej etapy čokoľvek, cesta na vrchol hory nás naučí jedno. Nemusíme tam nájsť to, čo chceme, ale určite nájdeme to, čo potrebujeme.

S láskou a svetlom...

Pavlína

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Prítomnosť okamihu

Miro,18. 5. 2017 4:36

Dobrý deň Pavlínka, nie som síce kartár, ale tiež si veštím a to čo som pochopil je, že či už ide o karty, alebo iný spôsob tak veštenie nie je schopné odzrkadlovať budúcnosť, ale iba možnosti ktoré sa môžu no nemusia vyskytnúť ako aj to, že smrť v zmysle ukončenia avšak nie ľudského života, no povedzme určitej ťaživej, možno dlhodobo pretrvávajúcej situácie a v tom nevidím nič nad čím by mal víťaziť náš strach. Tak len hlavu nie hore, ale dole a pozor na autosugesciu :) Pekný deň.

Re: Prítomnosť okamihu

Pavlína,18. 5. 2017 8:50

Zdravím Mirko. Ďakujem za názor. :-) V prvom rade musím upozorniť, že osobne z kariet neveštím a toto slovo v tomto význame nemám rada. Ale neberiem ho nikomu inému, každý máme tú svoju cestu. Karty vykladám. :-) Karty sú úžasní kamaráti, ktorí radia a ukazujú možnosti a je na nás, či s tým budeme súhlasiť alebo nie, pretože človek je tvor so slobodnou voľbou a karty a ani nič iné nám náš život neurčujú (okrem pár zlomových bodov, ale to je na širšiu debatu). V mojom prípade v súvislosti s daným článkom a mojou situáciou karty len ukázali pravdu. Možnosť, že na tú horu ísť je vhodný čas a pokúsiť sa za sebou zanechať to, čo je okolo mňa teraz (osmička pohárov). A Smrť? Karta boľavá ale neskutočne transformačná. AK na svoju horu, ktorú potrebujem zdolať vyleziem, tak moja osobnosť sa istým spôsobom transformuje, alebo sa len transformuje alebo inak premení situácia, ktorú riešim. A je na mne, či to chcem tak, ako ukazujú karty alebo sa rozhodnem inak. Preto mnoho ľudí, ktorí ma žiadajú o veštenie z kariet odmietam. Nie so veštica a kto to chce inak, musí hľadať inde... Budúcnosť je subjektívna a preto aj výklad kariet je synchronicitou na danú chvíľu. O tom vie dobre hovoriť kámoška, ktorej vykladám a tak, ako sa mení jej situácia, tak sa krásne menia aj karty, ale vždy, opakujem, vždy, ak je teda dobrý kartár, odzrkadľujú tie najlepšie možnosti, ktoré sú pre nás v daný čas potrebné. Pre mňa preto tento výklad mal obrovskú silu nie vo výklade mojej dopredu určenej budúcnosti, ale radu, že je čas, aby som prestala byť pštrosom a opäť bola bojovníkom.
Ďakujem za pekné prianie a podobne prajem tiež. Krásny a ničím nerušený deň. :-)

Jsem tady pro Tebe...

Daniela ,15. 5. 2017 14:11

Co na to říci, srdce moje. Stoupej na svou horu, ptže musíš. Já už teď vím, že Ty to dokážeš s přehledem. Ale každý máme v sobě obavu, v určitých chvílích o sobě i pochybujeme. Běžná věc u inteligentního člověka. Dokonce bych řekla, že čím inteligentnější člověk, tím častěji o sobě zapochybuje.
Rozumím každému Tvému slovu, které jsi napsala. Jako bych ten příběh prožívala s Tebou...
Vím, že to zvládneš, ale pokud by Tě chtěla kousnout pochybnost, chci, abys věděla, že jsem tady.
Jsem tady pro Tebe.
Kdykoli!
Mám Tě ráda a držím Tě, jistím Tě...

Re: Jsem tady pro Tebe...

Pavlína,15. 5. 2017 15:48

Anjelik môj strážny. Nie som typ, čo si iných púšťa k telu veľmi rýchlo. Paradoxne som ale naivný idealistický realista. Mám mnoho kmarátov, známych, ale tých priateľov, tých, o ktorých sa človek môže naozaj oprieť, je požehnane málo. Píšem požehnane, pretože každý v našom živote má istý význam. niekto príde, bude s Tebou pár mesiacov, splní si svoju úlohu, niečo Ťa naučí, posunie a ide sa ďalej - bez neho. Aj za týchto ľudí, ktorí sa v mojom živote mohli č na minútu alebo roky som vďačná. A potom máš tých, ktorí sú s Tebou stále. Tých je tak málo, že je požehnaním ich mať. Som vďačná, že patríš k tým, ktorých milujem a ktorí vedia, že opora, tá je vzájomná. Ďakujem Univerzu za to, že si mi prišla do života, keď som Ťa potrebovala. Náhody neexistujú a kúsky duše vždy nájdu chýbajúce časti. Vždy.