Choď na obsah Choď na menu
 


Dorazila som na vrchol svojej hory

Na úvod by sa celkom hodila veta typu: „Keď sa rok s rokom zišiel...“ alebo „Do roka a do dňa...“. Ono to síce nie je úplne presné, ale dajme tomu. Zhruba pred rokom som napísala článok o rozhodnutí  vybrať sa na túru svojej osobnej hory. Prešiel skoro rok a mne sa podarilo za ten čas na vrchol doraziť.

Nebola to ľahká cesta. Bolo to naozaj obdobie, kedy som musela siahnuť na dno svojich síl. Ale na strane druhej to bol krásny čas. Cestou som si uvedomila, že svet okolo má krásne farby, pocítila som spojenie ktoré sa nedá slovami opísať a hlavne som zistila, že kým skutočne nezačneme milovať seba, tak sa veci nepohnú nikam.

book-2115176_960_720.jpgO tom, ako sa mať rád je popísané množstvo písmenok, rád, kníh, návodov. Myslela som si, že keď to všetko naštudujem, keď to všetko začlením do svojho života, budem sa milovať. O tom ako vidíme sami seba som písala v trilógii o vnútornej a vonkajšej hodnote. Nič z toho čo som však teoreticky vedela a prakticky sa pokúšala žiť ma nepripravilo na to, čo sa cestou na moju osobnú horu udialo. Netušila som, že všetky tie návody sú istým spôsobom povrchné a aj keď sú pravdivé, chýba tam jeden základný a nevyhnutný článok, bez ktorého si lásku k sebe samému mýlime s kadečím iným. Je to prijatie poznania, že každý jeden z nás si nasadzujeme ochrannú masku pod ktorou sa schovávame, pretože v sebe nesieme boľavé zranenia a už ich zažiť nechceme. Plus ďalšie a ďalšie faktory, na ktoré v tomto článku nie je priestor. Ale vďaka tomu vlastne sami nevieme KTO SME NAOZAJ. Aká je vibrácia našej duše a žiadna teória ako sa to naučiť neexistuje. Existuje len tvrdá práca na sebe.

Cesta viedla krásnym chodníkom, bolo tam plno lásky a zelene, prísľubov, no súčasne aj tmavých a strašidelných miest. Nemôžete sa vrátiť, nemôžete sa schovať, nemôžete zastať, jednoducho v tomto prípade ísť ďalej musíte. Slovo musím je svojim spôsobom nátlakové a je vhodné ho zmeniť za iné, ale v istých prípadoch je namieste ho použiť, inak by v našom slovníku nemalo zmysel. A tu sa hodilo. MUSELA som ísť, nemohla som si povedať, že nejdem, všetky mosty za mnou boli spálené. Pštrosa, ktorý pchal hlavu do piesku som vymenila za surikatu. Kým som sa cítila „bezpečne“, kým som mala pocit, že veci by sa predsa len mohli zmeniť iným smerom a nie cestou nahor, bola som relatívne v pohode. Ono to však v pohode nebolo a cesta na horu nebola len cestou k istému riešeniu vonkajšieho problému. Bola to hlavne cesta k SEBE SAMEJ. Bol to čas, ktorý mi bol udelený na to, aby som pochopila to, KTO SOM. Kde v sebe mám blok a na čom treba pracovať. Niežeby som to predtým nerobila, na svojich odblokoch už makám aktívne tri roky a to bola iná cesta „tarotového blázna“. Na jej konci som ale prišla na križovatku a dala si pauzu. Aby som mohla vstrebať všetky zážitky, poučenia, oddýchla si. Potom sa však stali veci, ktoré ma prudko naštartovali a ja som zas musela ísť ďalej, ale v špirále svojho rastu už ma čakal  nie skok do neznáma, ale tvrdá drina výstupu, kde som za toho svätého nechcela ísť.

meerkat-2409721_960_720.jpgROK. Toľko to trvalo, nebol čas na oddych, nebolo inej cesty, neboli žiadne plány B, úniky. Bola len krutá a tvrdá realita, ktorá ma fackovala. Dostávala som to z každej strany a moja vnútorná „surikata“ len vystrčila hlavu a sledovala odkiaľ sa to prirúti. Najhoršie na tom bolo, že som pri najlepšej vôli fakt nemala kam ujsť, schovať sa a úder nedostať. Ešte že medzi tými životnými fackami boli aj krásne chvíle, lúky a zeleň, kvety a motýle... Priestor na zozbieranie síl. Na uvedomenie si, KAM IDEM.

A potom prišiel cieľ. Cestou som stretla pár úžasných ľudí, ktorí mi ukázali, čo vo mne je, bola to ochutnávka, motivácia, aby som nezaspala na vavrínoch. Ukázali mi, ako sama seba týram a hrám divadlo. Ukázali mi, aké divadlo sa hrá okolo mňa. Začala som vidieť veci, ktoré neboli príjemné, boli však poučné. Naučila som sa s tým žiť, začleniť, naučila som sa na svet pozerať inak, vnímať aj tie drobné nuansy, ktoré som dovtedy vidieť nechcela, dostala som množstvo odpovedí nielen na položené otázky, ale aj tie, ktoré som sa neodvážila vysloviť ani sama pred sebou. Čím bližšie som bola pri vrchole, tým sa môj život uberal takou rýchlou a závratnou zmenou, že som občas sama nechápala. Prišli nové informácie, noví ľudia a z toho kolotoča sa nedalo vystúpiť, len sa naučiť vyrovnávať točenie. Myslím, že to bol čas, kedy to nebolo príjemné pre nikoho. Sama som mala problém to ustáť, moje okolie muselo mať (hlavne to najbližšie) pocit, že som asi úplne mimo. No nebola som. Len som odrazu dostala do rúk obrovské zrkadlo kde som videla to, čo som dovtedy vidieť nemohla. Nechcela. Bol to ŠOK. Rozhodilo ma to na milión kúskov. Plakala som, nadávala, bola som ako ten posledný kočiš a zúrila som statočne. Vyničila som pri tom procese kopec voskoviek a spálila dosť papierov. Oťukakala som ako blázon (EFT), som rada, že mi po tom neostali modriny.  Pred cieľom sa nachádzal akýsi vnútorný očistec. Boli len dve možnosti. Buď ho pochopím a nastúpim na ďalšiu svoju horu za porozumením alebo nepochopím a ostanem uväznená tam, kde som. V hore, sama, nepochopená a s pocitom, že každý je dôležitejší než ja. Že každý má hodnotu len ja nie. Že ubližovať iným sa nemá ale ubližovať mne je prirodzené. Bolo to tak šialené... Boľavé.... Úžasné... Frustrujúce... Poznávajúce... Neopísateľné...

Stála som nalepená na cieľovej páske, ktorá oddeľovala mňa a vrchol hory. Videla som, že stačí už len pár metrov a som TAM. Lenže... Strach. Odrazu bol tam, chcem to? Chcem vedieť, čo ma tam čaká? Som na to pripravená? Dokážem to? Univerzum je tak inteligentné. Vďaka za to. Tá božia iskra, ktorú v sebe všetci nosíme sa skrátka KONEČNE ozvala. Nakopala ma tam, kde sa končí pekné meno chrbtice a ja som pocítila neskutočnú únavu. Už som fakt nevládala vzdorovať a spravila som to, čo som mala spraviť už dávno. Ale zas, nebol správny čas, takže všetko sa deje tak ako má, lebo náhody neexistujú. ODOVZDALA som sa svojmu osudu, ktorý som zmeniť nemohla a urobila kroky v tej časti, v ktorej som zmeny robiť mohla. Kde som mala tú svoju slobodnú voľbu. Možno z pohľadu Vesmíru malinkatú a nepodstatnú, ale z pohľadu môjho neskutočne dôležitú. Až potom nastali fukoty.

Spustil sa proces, ktorý ešte stále nie je úplne zastavený, ale vďaka ktorému som na tú horu konečne vyšla. Odrazu som tam bola, roztiahla krídla a z plných pľúc sa nadýchla. Otvorila som oči, otvorila srdce a usmiala som sa. V hlave mi vírila veta: „Vitaj doma.“ Zbadala som svet, ten svet, ktorý je úžasný, nádherný. Uznala som sama seba v tej miere, v akej som schopná sa v tejto chvíli vnímať. A že je to rozdiel, to vám poviem. Neskutočný. Otvorilo sa mi tak veľa. To, čo som poznala doteraz som nechala za sebou. Aj keď to cez plecia vidím, predsa len je to minulosť a tú už nezmením a ani meniť nechcem. Zanechala som tam dole tak veľa. Vidím to z výšky hory ako úžasnú krajinu, ktorá mi dlhé roky bola domovom. Teraz však vidím svet úplne inak. Zmenila som sa a možno to nie každý dokáže ustáť. Ale viete čo? Nevidím ten najmenší dôvod, prečo by som sa preto mala trápiť. V živote sa nám do života dostanú ľudia, ktorí sa dostať majú a dostanú sa v tej chvíli a v tej vibrácii, v ktorej je to správne. Keď sa vibrácie rozídu, ľudia vo vašom okolí sa zmenia. Ak vám práve v tejto chvíli napadla myšlienka, že sa dlho vo vašom živote nič nemení, nuž, skúste sa zamyslieť, čím to asi je. Možno je to presne takto správne, možno to máte presne tak a nie inak. Ale ak cítite, že to nie je to pravé orechové, tak potom odpoveď je jasná. Nehľadajte ju v druhých, oni vám to len zrkadlia. Ukážu, nasmerujú, ale kráčať už musíte sami.

hand-3111839_960_720.pngS pokorou a láskou sa pozerám na to všetko, z čoho som na začiatku svojej „túry“ mala strach. Strach z neznáma. Aj keď vidím veľa, predsa len nevidím za ďalšie a ďalšie hory, ktoré sú predomnou. Úprimne? Nenašla som to, čo som možno chcela. Ale určite som našla to, čo som potrebovala. A svojim spôsobom sa to udialo tak, ako sa udiať malo a aby som s tým bola vyrovnaná.

Čo teraz cítim? Neviem. Je to zvláštne. Ale je vo mne odrazu také zvláštne prázdno. Odišlo niečo, čo som milovala, čím som žila, pre čo by som sa bola bila ako levica. Akýsi zmysel života. Odišiel a ja teraz stojím a obdivujem to, čo vidím. Napĺňa ma to energiou. Nádhernou, krásnou a neopísateľnou. Ešte ju vnímam slabo, ale viem, že príde, že ma to naštartuje ďalej a to, čo teraz vnímam ako prázdnotu sa ukáže v iných farbách. Ich vibrácie cítim. Pretože som pochopila, že bojovať treba za seba. Že hrať celoživotné divadlo odmietam, že iným dokážem pomôcť oveľa viac presne taká aká som teraz než taká, aká som bola. Všetko sa mení. Príroda sa vyvíja a cykly života skrátka plynú. Buď pôjdem s nimi a budem sa z toho tešiť alebo budem frflať a obviňovať každého a všetko okolo seba, lebo poznáte to, každý je lietadlo, len ja som vrtulník. A to nechcem. Možno som teraz tak trocha iná, (no dobre, dosť iná) zmenená, to, čo som mala rada a kedysi robila, teraz vidím inak, pochopila som, že múdrosť ktorú potrebujem je tá, ktorá vychádza z môjho srdca, z napojenia na ZDROJ Božej múdrosti, že prostredníkov na zemi potrebujem len pár a aj tých si chcem vyberať. Nemusím brať nutne všetko, lebo.... Tam som už bola a bolo to krásne. Každý sme tam, kde byť máme. Som spokojná s tým, že som inde a vidím svet inak, že ho inak VNÍMAM, CÍTIM, že je to silné, nádherné a konečne mi došlo čo to znamená láska k samej sebe. Samozrejme, došlo mi to len v tej úrovni, na ktorej som. O nejaký čas to budem opäť vnímať inak, pretože viem, že o ten čas budem opäť inde. Neviem kde, neviem na ktorej ulici, ale skrátka inde, pretože neostanem stáť. Nemôžem a hlavne nechcem. No a svet bude vyzerať inak. Nie je to krása?

Každý jeden z nás sme rovnocenní. Vy a aj ja. Nie je medzi nami rozdiel v tom kto je lepší alebo horší. Všetci sme svetelné bytosti a nie sme nadradení nikto nad nikým. V duchovnej rovine určite nie. Sme však súčasne originálni a neskutočne výnimoční. Každý z nás sa v škole života nachádza v inej triede, máme iný vek, iných rodičov, iné vedomosti, schopnosti. A všetko je to v poriadku. Prijmite to s pokorou, buďte na seba zdravo hrdí, nie pyšní. Nemerajte sa tým, kto je viac inteligentný, kto má viac informácií, kto má viac majetku či novšie auto. Vnímajte svoju intuíciu. Milujte ľudí okolo seba. Nehanbite sa za to, že ste práve teraz niekde inde ako ten druhý. Že viete niečo iné. Osud človeka nie je o tom, kto toho koľko vie a čo vlastní. Nie je to o porovnávaní sa a sklamaní, ak sa druhý človek zmení a už vysiela iné vibrácie. Je to o pochopení a prijatí. O tom, že masky sú dobré na určitý čas, ale skutočne šťastných nás neurobia. A ak to zo sebou prinesie nepochopenie milovaných, nevadí. Ak sa vám zmenia priatelia, nevadí. Ak niekto vo vašom živote byť má, dobehne vás v cieľovej rovinke. Ak nemá, čakanie nepomôže, akurát si oddialite vlastný vývoj. Lebo život nie je stagnácia. Je to neustály vývoj niekam ďalej. Možno nie dopredu, možno nie nahor, možno nie nadol a ani doľava, ale skrátka je.. Niekam. Tam, kam ísť máte.

Prajem vám, ak ste sa rozhodli aj vy ísť na tú svoju horu za poznaním seba samého, veľa síl, budete ich potrebovať. Odvahu vydržať a pocit spokojnosti pri dosiahnutí cieľa. Verte mi, všetka tá drina bude stáť za to. Pochopíte, keď tam dorazíte. A vám, ktorí ešte „turistike“ neholdujete, nuž vám prajem veľa lásky a svetla do srdiečok. V tomto krutom svete je to jediné, čo má zmysel. Láska a svetlo v nás.

S láskou a svetlom sa „vyrozprávala“ Pavlína

 
 


Posledné fotografie



Facebook

Messanger



Archív

Kalendár
<< november >>
<< 2018 >>
Po Ut St Št Pia So Ne
      1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30    


Štatistiky

Online: 6
Celkom: 368432
Mesiac: 13333
Deň: 451