Choď na obsah Choď na menu
 


Ako ďalej?

 Sledujete, čo sa v poslednom čase deje na tomto svete? Vojnové konflikty, vraždy, prírodné katastrofy, stále niečo čo v nás vyvoláva strach, neistotu a v mnohých možno aj paranoju. Môj známy vyslovil o istom človeku a jeho živote zaujímavý názor – žije teóriou konfliktu. Hm, čo to znamená – žiť konfliktom? Mne to dosť pripomína sociologickú školu konfliktu od Karla Marxa – celú spoločnosť chápal ako stály triedy boj. Nuž, nebudeme sa zaoberať filozofiou, sociológiou a tak podobne. V podstate ide o život, kde dotyčný nehľadá šťastie, lásku a harmóniu vo veciach či ľuďoch, ktoré/ ktorí prinášajú mier, pokoj a vyrovnanosť. Naopak, svoje uplatnenie hľadá v konfliktoch, problémoch a pritom sám seba považuje za najvýraznejšieho filantropa všetkých čias. Čo dodať. Je to jeho výber života, jeho rozhodnutie, za ktoré ponesie následky. Verte alebo nie, ale nie nadarmo sa hovorí, že Božie mlyny melú pomaly ale isto. V skutočnosti si za všetko môžeme sami. Teda, skoro za všetko, aby som bola úplne presná. Predsa len, sú isté skutočnosti, na ktoré vplyv nemáme. Máme len možnosť rozhodnúť sa. Slobodná vôľa, to je to, na čom treba zakladať a hlavne na viere... Ničím neovplyvniteľnej, neotrasiteľnej. Sme toho vôbec schopní?

Možno poviete, čo je dané osudom, to nezmeníme. Ale je to naozaj tak? Je osud niečo, čo nejde zmeniť? Nemyslím. Nedávno som čítala krásne vysvetlenie v podaní Jan van Helsinga: „Osud znamená – k čomu sme sa odsúdili, to aj dostaneme.“ Môžeme to preložiť aj tak, čo zasejeme, to zožneme, čo vysielame, to sa nám vráti...

Nechcem sa veľmi zamotávať, v podstate mi ide o to, aby som vám ukázala, že sa blíži čas, doba, vek, nazvite to ako chcete, kedy budú najdôležitejšie práve rezultáty našich rozhodnutí, konaní.

Keď sledujem média, mám pocit, že ani nič dobré sa nedeje, že jednoducho to všetko treba vzdať, že sa už netreba nad ničím vzrušovať, rozčuľovať, jednoducho, že tento svet speje do záhuby. Ale je toto práve tá správna ezoterická cesta? Čo máme robiť, aby sme to zastavili? Viac študovať múdre knihy? Modliť sa? Meditovať? Hm... Možno... A možno nie...

Čo ak to najdôležitejšie nie je tam vonku, nie je v múdrych knihách, čo ak to najsľubnejšie je práve v nás? Podľa mňa je to tak. Už som tu písala, že cesta do vnútra samého seba je najťažšou. Ak by to tak nebolo, prečo sa ľudia radšej starajú o iných, než by vôbec riešili seba? Poznáte výrok? Vidí smietko v oku susedovom, ale brvno vo vlastnom nie? (parafrázované)

Prečo asi? Lebo je to istejšie, menej bolestivejšie a hlavne, nás sa to netýka... Lenže my by sme sa práve mali zaoberať tým, čo sa nás týka. Lebo my sme budúcnosť, to, čo vyšleme, sa nám vráti, to čo prajeme, dostaneme.

Už nejakú tú dobu sa snažím žiť podľa zásady pozitívneho myslenia. Podľa zákona rezonancie alebo preprogramovania karmy, nech sa to volá akokoľvek, v princípe ide stále o to isté.

Ľudia už zabudli na to, kým sme, čo dokážeme. Och, mám v hlave toľko myšlienok, toľko spojitostí a súvislostí, toľko čo by som vám chcela odkázať... Verím, že krídlatí mi pomôžu vysvetliť to.

UPOZORNENIE!

Možno sa vám všetkým nebude páčiť, čo tu napíšem, tak prosím, kto sa na to necíti, nech ďalej nečíta. Ale je to môj názor. No kto to bude čítať, skúste sa na to pozrieť s otvorenými očami a srdcom, nechať tomu čas a hlavne si povedať, prečo nie???

Máme na svete mnoho národov, náboženstiev, viery a presvedčenia. Máme mnoho Bohov, v mene ktorých sa vedú krvavé ťaženia – viď križiacke výpravy, hon na čarodejnice, moslimský extrémizmus. KTO im dal právo tvrdiť, že ICH viera je pravdivá? Prišiel BOH na Zem a povedal, taaaaak, kto nebude katolík, na toho spadne ruka diabla?

Och, občas mi je zle z toho, ako viera bola a stále je zneužívaná. Myslíte si, že ak chodíte do kostola a dodržiavate všetkých 10 božích prikázaní, ste poriadny kresťan? Netvrdím, že tam učia niečo zlé. Nie, ale stále je to vo väčšine o vymývaní mozgov. Pre mňa omša ostáva zážitkom z obradu, nádhera duchovnej kultúry – nevidím v ňom však zmysel – byť bližšie k Bohu. Koniec koncov, sami si v tom učení protirečia. Na jednej strane tvrdia, že Boh je všadeprítomný, teda je aj v nás, ale na to, aby sme boli bližšie k nemu, musíme ísť do kostola a modliť sa prostredníctvom farára. Pýtam sa – prečo potrebujem sprostredkovateľa k Bohu??? Prečo sú anjeli vytlačení do detskej izby? Prečo????

Pápež Ján Pavol II. bol veľký človek. Uznávala som ho ako personu katolíckej cirkvi, aj keď mi statočne liezlo na nervy, že status pápeža sa považuje pomaly za najvyššieho náboženského zástupcu Boha na zemi všetkých ľudí. Ako k tomu prídu takí pravoslávni, evanjelici, luteráni, moslimovia, indiáni, a tak podobne? Ján Pavol II. raz (vraj) vyslovil takúto vetu, nad ktorou sa fakt dobre zamyslite, komentovať ju nebudem: „ S prosbou o odpustenie vašich hriechov sa neobracajte na Boha, ale na mňa...“ Čo dodať?

Snáď len to, že verím, že doba, do ktorej smerujeme, nebude jednoduchá, kým tam prídeme, bude to ťažké a príde očista, ale tá doba stojí za to. Myslíte si, že tam budeme potrebovať náboženstvo? Medzi moje prvé články patrilo vyznanie k náboženstvu – neuznávam ho, aj keď rešpektujem. Nepotrebujem ho, pre mňa je to zábrana medzi mnou a Univerzom. Možno budete oponovať, že ľudia potrebujú v niečo veriť. Súhlasím, potrebujú, ale prečo v nezmyselné náboženstvo? Dáva to vari ľudom pocit istoty, lepšieho života, vnútorného uspokojenia? Možno tej staršej generácii, ktorá si už nevie iný život ani predstaviť – je to zvyk, silný a tieto moje myšlienky by pre nich zneli ako kacírstvo. Ale opýtam sa inak. Kam vedie náboženstvo, viera napríklad v Izraeli, Iráku či iných krajinách? Nerada to používam, ale náboženstvo je zastarané v tejto podobe, v akej je.  A rovnako predpotopné je aj uctievanie rozumu, viery vo vedu, technický pokrok. Je to stále to isté, len na druhom konci palice. Ani veda vám nedá odpoveď na všetko – tak to nazveme mýtom alebo vierou šialencov.

Tak KAM máme ísť? Ako ďalej žiť? Nuž, odpoveď je jednoduchá, aj keď jej realizácia už nie tak celkom. Stále nás zväzuje mnoho starých okov, ktoré len tak rýchlo a ľahko dole nedáme. No netreba to vzdávať.

Odpoveď je v nás. V našom srdci. V duši. Znie to ako klišé? Možno, ale nie je to klišé, je to holý fakt. Nie je to ani mýtus, ani cesta, ako vás „zmagoriť“. Dovolím si napísať, že aj keď mnohé skúšky v našom živote sú vopred dané, nie je nám ale uložené, AKO ich máme zvládnuť. Inými slovami, môžeme mať načrtnutý život, no nemáme dané, ako ho prežijeme. To je len v našich rukách.

Celkom sa mi pozdáva analógia so školou. Viete dopredu, že vás čaká určitý počet ročníkov, isté predmety, to zmeniť neviete, je to dané učebnými osnovami. Ale to, ako ich zvládnete, a či prejdete so samými jednotkami, dvojkami alebo budete opakovať ročník, to už je vo vašich rukách. Presne o tom je život. Čo sa máme naučiť, to nás neminie, ale či to aj zvládneme alebo ako a kedy sa dostaneme na ďalšiu pozíciu, to už je v nás. A NIKTO, opakujem NIKTO to za vás neurobí lepšie či horšie. Život si prežujeme samy so sebou a s našimi rozhodnutiami, ktoré náš dostihnú. Či hneď, či neskôr, či v ďalšom živote – ale prídu. Viem, dá sa nad tým polemizovať, ale je to tak. Sem tam sa nájdu aj veci, nad ktorými nemáme vplyv a nemôžeme za ne, ale to už je tá vyššia karma. No tej až tak veľa nie je, takže sa držme toho, čo zmeniť môžeme. My sme náš osud.

Poznáte desať Božích prikázaní? Dobrá vec. Určite sú to poučné a morálne kladné hodnoty. Hm, nechcem, aby to vyznelo, že ich idem spochybňovať, to nie. Len ma napadol film „Muž zo zeme“ a tam sa istý vedec vyjadril, že dokáže 10 prikázaní vyjadriť v desiatich slovách. Zneli asi takto: Nesmieš, nesmieš, nesmieš.... No, na jednej strane vtipné, na druhej ma to donútilo sa nad tým zamyslieť. V podstate je to naozaj o tom, čo NESMIEME. Zákaz za zákazom. Nestačilo by skôr jedno pravidlo alebo skôr návod na život a to – Nerob inému to, čo nechceš aby robili tebe? Nejako do tejto jednej jedinej vety dokážem vtesnať všetkých desať – nesmieš...

Stretli ste už niekedy Boha? Máte predstavu o tom, ako vyzerá? Je to muž, žena, obojpohlavný, bezpohlavný, vysoký, chudý, bradatý, modrooký? A čo tak – je to nádherná svetelná energia, ktorá sa všade rozprestiera. Ktorá je vlastne vo všetkom – teda aj v nás. Každý z nás v sebe nosíme Boha, pretože Boh je láska. S touto vetou sa nebudem s nikým prieť, jednoducho je to tak. Pre mňa je všetko univerzálne láska, inak to nemôže byť. Aspoň pre mňa, mám s tým vlastné skúsenosti, takže píšem len to, čo cítim, vnímam. Už dávno som písala, že pre mňa Boh nie je bradatý ujo s bičom v ruke čo sedí na obláčiku a trestá neposlušných. Kto sú vlastne neposlušní? To je inak dosť podstatná otázka.

O to viac ma dokáže potešiť a možno aj utvrdiť v mojom presvedčení skutočnosť, ak natrafím na iných ľudí, ktorí sú v svojom odbore uznávaní a majú rovnaký názor ako ja. Nedávno som čítala knihu od Jan van Helsinga: Ruky preč od tejto knihy. Každému, kto je otvorený si vypočuť „šialené“ fakty o tomto našom živote, ju odporúčam. Ale fakt je pre silné žalúdky. Netvrdím, že súhlasím s autorom vo všetkom, na to som príliš slobodná v názoroch, ale mnoho vecí ktoré tam písal – akoby odpisoval z mojej stránky. Nemožné síce, ale o to zaujímavejšie. Máme veľmi podobný názor na veci bez toho, aby sme to spolu konzultovali. Ja to mám na základe svojho vnútra – alebo cez anjelský kanál, to je teraz jedno, on to má od mnohých zaujímavých ľudí a tiež z vlastných skúseností.

No a tak sme sa nepriamo s van Helsingom zhodli na tom, že na Boha treba pozerať inak, tak normálne a nie pred ním ustrašene padať na kolená a prosiť. Dovolím si citovať niektoré pasáže istého mladého muža, ktorý komunikuje s anjelmi, duchmi – Ariana: „ Takmer všetky náboženstvá, pokiaľ viem, až na jedno, majú pred najvyššou bytosťou bázeň, boja sa jej, padajú pred ňou na kolená a prosia o pomoc a odpustenie. Dve z náboženstiev dokonca vyznávajú trestajúceho Boha, ktorý posiela človeka do neba alebo pekla. Boh je ale milujúci, veselý a páči sa mu, keď sa jeho deťom darí. Je to hrdý Boh. Boh nechce, aby jeho deti pred ním kľačali, ale aby k nemu vzhliadali ako k rodičovi – na matku alebo otca. Prajú si snáď rodičia, aby pred nimi ich deti kľačali, vzývali ich a úmorne prosili? Určite nie! Každý rodič sa snaží dať svojmu dieťaťu to najlepšie, čo môže. Rodič dieťaťu povie  - „Stoj rovno a pozeraj sa mi do očí. Chcem byť na teba hrdý“. Boh si praje hrdé bytosti, ktoré zodpovedajú za svoje činy samy. Boh miluje aj tých slabých. Ako rodič svoje neduživé dieťa. O to viac sa teší, keď sa človek postaví tvárou v tvár svojej úlohe.“

Arian pokračuje v tom duchu, že Bohu už musí ísť takpovediac na nervy, keď nič iné nerobíme, len ho prosíme a vyslovene žobreme. Boh nechce, aby sme pred ním mali strach.

Predstavte si, že by ste raz v živote dostali šancu hovoriť priamo s Bohom. Mohli by ste mu položiť jednu otázku a bolo by to o tom, že by ste chceli vedieť, či je na vás Boh hrdý. Aký život Boh uvidí? Ako sa stále modlíme, plačeme, prosíme, sme nezodpovední, príliš svätuškárski? Alebo sa na svet usmievame, veríme v silu myšlienky, v lásku a v pravdu v nás?

Veľa sa učíme, ale používame vedomosti aj v praxi? Sme frajeri len tam, kde nám nehrozí realizácia našich „silných rečí“? Ľudia by chceli vyriešiť problémy celého sveta, ale svoje vlastné nedokážu... Hľadajú múdrosť v chrámoch, knihách, internete. Je to správne? Je. Ak si nevieme rady, hľadajme odpovede, ale čo tak skúsiť hľadať AJ v sebe? Viem, opakujem sa... A odcitujem krásnu myšlienku od J. van Helsinga: „ V srdci sa nám otvára cesta do duchovného sveta a k nášmu „božstvu“. Naozajstný hľadač, alebo nachádzač pravdy chce poznávať sám, v priamom spojení so „šéfom“, namiesto toho, aby sa hrabal v zaprášených knihách. Znalosti sú prenosné, ale múdrosť nie, k nej sa musíme dopracovať sami.“

A to je to, čo sa snažím už niekoľko rokov, vedela som to bez toho, aby mi to niekto povedal. Čítam mnoho kníh, názor si však utváram na základe vlastného vnútra, intuície. Nemusím súhlasiť s kýmkoľvek len preto, lebo je uznávaný spisovateľ. Mám právo na svoj názor. Tak ako vy máte na ten svoj. Hľadajte ale v sebe, myslite pozitívne, lebo to, čo vyšlete, to sa vráti.

Niekedy sa nestačím čudovať, koľko vecí som dosiahla len tým, že som jednoducho verila. A čo tak veriť v to, že dokážeme viac? Čo tak spomenúť si na naše danosti? Čo tak veriť, že dokážeme všetci komunikovať telepaticky, že vieme používať telekinézu? Že dokážeme prenášať „hory“ ak to je v prospech nás s našej duše? Nie ega...

Nuž, deti sú v tomto oveľa ďalej než my. Kým ich nepresvedčíme, že isté veci „neexistujú“, oni to nevedia a zažívajú nádherné zážitky  - veria na anjelov, drakov, nič nie je nemožné, pre nich nie. Nemožné je to len pre nás. Keď som sa učila na skúšku z psychológie o tom, že v detstve mnohé deti majú imaginárnych priateľov, obdobie, ktoré prejde, napadlo ma, že skrátka psychológia vidí možno len fantáziu, ale čo ak je to aj o inom? Čo ak to neboli imaginárni kámoši? Čo ak to len my dospelí sme deťom vzali ich dar videnia našou kvázi racionálnosťou?

Chcete vedieť, ako vzniká biela a čierna mágia? V podstate, základ je ten istý. Naša viera v schopnosti, vo výsledky našich rozhodnutí, želaní... Len ide o to, na aké účely to použijeme. Či na pomoc alebo uškodenie – a hop – biela a čierna mágia je na svete. Každý jeden deň v sebe nesieme oba póly mágie. Každý jeden z nás každú jednu sekundu v svojom živote prevádzame mágiu a ani o tom nevieme. Ako? Myšlienkami, silou vôle a vierou. Myšlienka ma neskutočnú silu, vyskúšala som to, tak viem, čo dokáže. Verte mi, občas je to až zarážajúce, ale presné. Chce to len veriť – neotrasiteľne v seba samého. Bez akýchkoľvek pochybností. A preto sme tam, kde sme. Tam, kde si „vyčarovali“ svoj svet, svoj život, svoje skúsenosti. Niektoré skrátka musíme zažiť, aby sme vedeli, ako „nám sedia“, iné máme preto, lebo sme zožali to, čo sme pred časom zasadili...

Verím, že dokážete v sebe nájsť mága na lásku, božské svetlo a pozitívnu energiu. Tam totiž smerujeme... Ale najskôr musíme prísť o to staré. Nemôžeme stále liať vodu do plného pohára. Nuž, veľa svetla na ceste do vlastného vnútorného mikrokozmu. 

 
 


Posledné fotografie



Facebook


Archív

Kalendár
<< júl >>
<< 2018 >>
Po Ut St Št Pia So Ne
            1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31          


Štatistiky

Online: 2
Celkom: 335263
Mesiac: 9611
Deň: 255